Allforum INFO-SK-CZ

Milí Allforáci,

pri upratovaní v pracovnom stole, v rôznych šuplíkoch a okolo neho sa mi dostali do rúk aj časopisy spred 20 rokov.
Pri listovaní v nich ma okrem iných hodnotných článkov zaujali články – rubriky od autora J. Bártu pod názvom ABECEDA.
Boli v češtine a keďže sa mi páčili, dal som si tú námahu a preložil som ich do slovenčiny.
Starším by určite čeština nerobila problémy, keďže tu na Allfóre nie sme iba „starí“ a dúfam, že sa na túto mnou vytvorenú tému pozrú aj mladší, tak som im uľahčil čítanie.
Verím, že sa vám tieto články – úvahy nad jednotlivými slovami budú páčiť.
Teším sa na odozvu, pripomienky, či už kladné alebo záporné.

nalim65

  

ABECEDA

Nepochybujem o tom, že abecedu máme v krvi. Veď to bolo prvé, čo nás v škole učili. Pripomenutím písmen abecedy sa budeme zastavovať pri slovách, ktoré nám často vykĺznu z úst bez toho, aby sme nad nimi uvažovali a pretože, priznajme, abeceda navodzuje atmosféru školy, nevyhneme sa troške výchovnej aplikácie. (Nie, neprekáža, že ste už dávno zo školy preč.) Dúfam, že sa nebudete hnevať, keď si s výberom slov zatiaľ poradím sám.

A... ale...

Ale... iba poviete, kto sa bez toho slovíčka zaobíde? Potrebujeme ho! A často? V obyčajnom živote s „ale“ často počítame ako s poslednou šancou, ako sa zbaviť zodpovednosti za jednoznačné tvrdenie. Svet bez „ale“ by bol príliš vyhranený, kontrastný, čiernobiely a preto beda každému, kto by nám chcel na „ale“ siahnuť. Nie, svet nie je (našťastie?) čierny a biely, a v šedosti sa hocičo stratí. S „ale“ nie je biela nikdy taká biela. S „ale“ nie je ani čierna taká čierna.

Slovo „ale“ dokáže tiež zatriasť istotami uznávanými počas dlhých rokov. A útočí zákerne. Nie priamo, ale zboku. Nechá zaznieť súhlasnú vetu, a potom zasadí ranu: „Slnko svieti, ale...“. Koľko neplechy narobí. Nikto nepovedal, že slnko nesvieti, kdeže, ale slovíčko „ale“ spôsobilo isté pochybnosti. Slnko síce svieti, ale sú s ním problémy. Niekto zatriasol istotou.

Niektoré oblastí v živote, kde by sa relativizujúce „ale“ nevotrelo. Dokonca sa mi zdá, že vo svete teraz vládne akási „alemóda“. Ľudia hovoria: „Áno, sypeme si na hlavu popol, ale objektívne príčiny...“ I v náboženstve sa stretávame s „ale“ stále častejšie. (Kde sú tie časy, keď som, neviem prečo, termín náboženstvo stotožňoval takmer presne s predstavou biedermaierovsky vysústruženými nohami ťažkého stola. Nikto s ním nepohol.)

Nie som slepý, aby som nevidel i pozitívnu stránku „ale“. Slúži ako skala, ktorá čerí niekedy mŕtvu hladinu rybníka našej viery. Ibaže! – „Ale“ vypichuje pochybnosti, „ale“ relativizuje a neviem, či je to ešte stále tá pozitívna stránka.
- Slnko svieti, ale nehreje (Načo potom dobré je?)
- Slnko svieti, ale vedci zistili, že večne svietiť nebude.
- Slnko svieti, ale tam tiahnu mraky.
Tieto vety nie sú iba konštatovaním. Vypovedajú o osobnom autorovom videní sveta, niekedy dokonca o snahe ovplyvniť videnie ostatných. Slovíčko „ale“ sa stáva vítanou záchranou každému, kto bol takmer nútený objektívne pripustiť holú vetu: Slnko svieti. Sme predsa mysliaci ľudia a v škole nás učili (okrem abecedy), že rozvinuté vety a súvetia sú znakom určitej vyspelosti a znalosti. Odborníci na jazyk český určili slovu „ale“ správne miesto vo vetách. „Ale“ je odporovacia spojka. „Ale“ môže znamenať rovnako ako pochybnosti i skrývaný vzdor.
- Verím, ale s výhradami.
- Verím, ale posvojom.
- Verím, ale pomôž mojej nedôvere!
Posledná veta je nápadne podobná výkriku otca z jedného novozákonného príbehu. Príbeh zaznamenal evanjelista Marek. „Verím, pomôž mojej nedôvere!“ (Mar. 9, 24) vykríkol otec, keď svitla nádej na uzdravenie jeho nevyliečiteľne chorého syna. Otec chorého chlapca sa chytil príležitosti napriek svojim pochybnostiam. Veď nebola iná cesta na záchranu dieťaťa. Ježiš muža neodmietol.

Svoje „ale“, svoje pochybnosti i vzdorovanie, mala každá doba. Dajme však šancu nášmu pánovi. On o našich „ale“ vie. Relativizujúce „ale“ nespôsobí tragédiu, keď sa vierou chytíme Božej pomoci. To je už ale zasa iná kapitola a písmeno „V“ je (pokiaľ si pamätám) skoro až na konci abecedy.

ABECEDA

B... brat (bratstvo)

Asi bude najlepšie začať od začiatku. V biblii sa s uvedeným slovom najprv stretávame v príbehu o prvých dvoch bratoch. Slovo brat je v ňom takmer kľúčové.

„Kde je tvoj brat?“ opýtal sa Boh Kaina po hroznom čine. To je otázka, ktorou, rovnako ako Kain, bývame niekedy zaskočení i my. Nie sme deti, veľmi dobre vieme, ako to na svete chodí! Najlepšia obrana je útok. Na otázku odpovieme protiotázkou. (Prečítajte si príbeh o dvoch bratoch. Už staroveký Kail sa vyznal. Urobil to isté). Myslíme si. Že takýmto spôsobom umlčíme svoje svedomie i Božiu naliehavú otázku. Naša reakcia sa potom podobá pokusu zákonníka vyviesť z miery Ježiša otázkou: „A kto je môj blížny?“ (Luk. 10,29)

Nemusíme si iste vysvetľovať, že slovo brat má širší význam. Oslovením „bratu“ sa už dávno titulovali príslušníci mníšskych radov, bratstiev, šľachtici, mešťania aj panovníci.

Slová brat a bratstvo však nepatria iba minulosti. Nie sú archaizmami. Veľa sa dnes hovorí o bratstve medzi národmi a rasami. Oslovenie brat sa používa v cirkvi i v niektorých politických stranách. Zdá sa, že slovo brat svoj pôvodný význam úzkej väzby a spolupatričnosti ľudí stráca. Zaniesol ho prach akejsi formálnej kolegiality. Preto sa dnes omnoho častejšie hovorí o bratstve ako o konkrétnom bratovi.

„Liberte, egalite, fraternite“ – sloboda, rovnosť, bratstvo. Áno, toto heslo navodzuje takmer učebnicovo atmosféru revolučného Francúzska. Znie lákavo aj vďaka poslednému slovu. Lenže písanie plagátov, hrdé vypínanie hrudí v dave je jedná vec. Tá druhá, to je skutočný každodenný život s konkrétnymi ľuďmi. Je pravda, že sa vtedy ľuďom voľnejšie dýchalo. Namiesto rovnosti sa však začali ľudia rovnať podľa dojmu silných osobností. Vyhrával ten, kto mal veľmi silný hlas, viac peňazí vo vrecku alebo väčšiu moc.

A bratstvo? ... To je iba proklamované. Okrem hláv Ľudovíta XI., jeho Antoinety a jemu podobných bratancov či bratov, padali pod gilotínou po desiatkach hláv tých, ktorí ešte včera s vierou v slobodu, rovnosť, bratstvo búrali prehnitú hromadu pýchy, výlučnosti bezprávia starého poriadku. Dejiny nás učia, že s množstvom snáh a dobrých úmyslov sa vysporiadavame iba na plagátoch alebo na stránkach učebníc. Niekde sa stala chyba. Očakávané bratstvo nenavodila ani rovnošata, ani zamietnutie tradičných rodinných vzťahov. Brat k obrazu brata ešte nemusí byť bratom. Napriek všetkým sklamaniam však ľudia túžia po slobode, rovnosti, ale i po bratstve.

Ľudia zabudli, že si nedokážu utvoriť o bratstve dokonalú predstavu, nie to ešte dokonalú skutočnosť. Bratmi sa môžeme stať iba vďaka otcovi. Znie to príliš jednoducho? Asi preto tak dlho trvá, kým na to prídeme. Bez otca niet bratov ani bratstva. Bez akého otca? „...jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými...“ jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými...“ (Ef. 4,6). Ľudia si nechceli nechať hovoriť do života. Zavrhli Boha, zavrhli Otca. Prestali si byť bratmi. Stali sa iba stratenými synmi. Dejiny nás učia... Ale nechajme dejiny dejinami a uznajme, že pre skutočné bratstvo je najpotrebnejšie napraviť vzťah k Otcovi. Boh sa nikdy nezbavil otcovskej zodpovednosti za človeka. Urobil prvý krok pre obnovenie skutočného významu slova brat. Dal svojho syna.

- Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, kedysi vzdialení, stali blízkymi pre Kristovu preliatu krv.“ (Ef 2,13) Ježiš Kristus sa stal jedným z nás (Žid 2,14). Stal sa naším bratom.

„Kde je tvoj brat?“ pýta sa Boh i dnes, aby sme si uvedomili, že niekto pre naše vzdialenie sa od Otca musel pripraviť cestu späť. K Otcovi. Vďaka nemu už nemusíme o bratstve čítať iba z plagátov alebo učebníc. Pre neho môžeme už dnes okúsiť požehnanie, ktoré k nám prichádza prostredníctvom brata i radosť zo skutočného bratstva.

ABECEDA – cesty, cestovanie

C... cesty, cestovanie

Cesty, cesty a zasa cesty. Stále ich pribúda a akoby obopínali celý svet. Asfaltové a betónové stuhy pretínajú mestá, polia, lesy, klenú sa nad riekami a údoliami. Sú i všelijako kľukaté poľné a lesné cesty. Je ich síce stále menej, ale sú. Potom ešte, aby som nezabudol, narazíme na zabudnuté cesty, opustené a zarastené chodníčky.

Je veľa ciest. Nie, nerozšírim vaše znalosti informáciami o stave vozoviek v našej republike. Napriek tomu však chcem o cestách písať a nemám výčitky, že premýšľanie o nich sem nepatrí. Prenesený význam slova cesta je chápaný tak všeobecne, že nás vôbec neudivuje, keď niekto hovorí o životných cestách. A nemusí to byť v kvetnatých prianiach novomanželom alebo práve novopečeným absolventom vysokých škôl. Stotožňovanie cesty so životom nachádzame i v umeleckých dielach v ľudovej tvorbe a v prísloviach.

Predpokladám teda, že moje porovnanie cesty so životom sa vám nebude zdať pritiahnuté za vlasy a že vám poskytne motív na premýšľanie.

Každý žijeme svoj život. Každý ideme alebo možno cestujeme svojou vlastnou cestou. Zdá sa, že množstvu ľudí stačí iba keď idú. Nebezpečie svojej pochabosti si v závratnej rýchlosti na diaľnici života nestihnú uvedomiť. Niektorí sa dokonca udivene chytajú za hlavu, keď sa náhodou spýtame na cieľ ich cesty. Zatvária sa, akoby sme sa pýtali na niečo nevhodné. „O cieli neuvažujú, neexistuje! Je iba cesta,“ hovoria a pridajú plyn. Sú iní cestovatelia života, ktorí strávia toľko hodín plánovaním a snívaním o cestách, že už im neostane čas, aby premysleli najpodstatnejšie – prečo a kam idú. Akosi pozabudli, že cesta býva zmysluplná vďaka cieľu. Takže s tými prvými sú v podstate na tom rovnako. Bol by som klamár, keby som tvrdil, že moje charakteristiky cestovateľov platia o ľuďoch všeobecne. Niektorí práve naopak starostlivo, pozorne plánujú cestu, aby sa skutočne dostali l cieľu. Pokiaľ možno, chcú mať všetko do detailov premyslené, starostlivo naplánovaný každý kilometer a nič nenechať náhode. Náhode?

„Človek uvažuje v srdci o svojej ceste, ale jeho kroky riadi Hospodin“. (Prísl. 16, 9). Ako dlho nám trvá, až pochopíme, že cez všetky plány a starostlivé prípravy na cestu sme závislí na našom Pánovi. Je nám vždy akosi prirodzenejšie vidieť veci po svojom.
- Sused si cestuj po krásnej rovnej diaľnici, zatiaľ čo na mojej ceste je prinajmenšom námraza a stále ma niekto obmedzuje v rýchlosti;
- Ja sa bez Boha zaobídem, netúžim po žiadnych vysokých a neuskutočniteľných cieľoch.

A pritom nie iba z vlastného života, ale i zo skúseností svojich priateľov vieme, že sa naše predstavy a plány iba zriedka prekrývajú so skutočnosťou a že každý má na svojej ceste nejaký ten snehový závej či námrazu. S Božou pomocou a zásahom väčšinou počítame iba vtedy, keď nám dôjdu sily, keď na ceste dôjde k nejakému defektu. Vtedy odrazu hľadáme pomoc. Lenže v takých chvíľach životných kríz sa namiesto volania o pomoc uchyľujeme k výčitkám: „Keby Boh...“ Koľko výčitiek si musel Pán vesmíru vypočuť na svoju adresu od nás, hocijako vyhranených cestovateľov života. On vie o našej krátkozrakosti, prízemnosti a obmedzenosti. „Moje úmysly nie sú úmysly vaše a vaše cesty nie sú cesty moje. (Iz. 55, 8).

Viem, cestovanie nie je ľahká záležitosť. Najmä ak cestujeme prvou triedou a je tlačenica. Veď ani tie cesty nie sú ideálne. Pôjde sa nám však v živote lepšie, keď pochopíme, že k cieľu sa najistejšie dostane iba ten, kto počíta s Božím vedením bez nároku na splnenie svojich predstáv o ceste.

ABECEDA

Už som sa rozhodol pre slovo, ktoré zaradím za písmeno D, ale som teraz v rozpakoch: Je lepšie používať slovesný tvar s nedokonavým vidom – dávať, alebo s dokonavým vidom – dať?

„Tvoje starosti na našu hlavu,“ možno si teraz pomyslíte. Dobre, nechám teda za písmenom D obidva tvary.

D... dávať, dať,

ale trvám a tom, že je v nich rozdiel a dosť veľký.

„Mama, daj!“ Nie všetky deti začínajú hovoriť rovnako skoro, ale určite medzi ich prvými neumelo vyslovenými slovami budú i tieto dve. Prvé slová deti vyvolávajú v rodičoch náležitý pocit hrdosti a pýchy na schopnosti vlastných ratolestí. Niet sa čo čudovať, že mamka rada vyhovie detskému želaniu. A deti rastú. Niektoré mamičky dohliadnu, aby medzi tie dve slová nezabudli vložiť tretie – prosím. To aby bolo všetkým okolo jasné, že za výchovou stojí človek skutočne zodpovedný.

„Mama, prosím, daj!“ A mamička zase dáva. Veď ktorá mamička by nedávala, povedzme, aj bez tej zdvorilej vložky.

Bez slova dávať a dať sa ani v dospelosti nezaobídeme. Iste, so slovom „prosím“ ako dospelí zaobchádzame úspornejšie (nikto nám už na jeho absenciu v žičlivých vetách nedáva zaucho ani kázeň a kto by ešte veril tvrdeniu, že s klobúkom v ruke prejdeš celý svet!), radšej žiadame ako prosíme. Nie sme predsa žiadni poddaní. Možno, že niekde a niekedy zachádzame ešte ďalej. Už ani nežiadame. – Berieme bez pýtania. Zatiaľ, ak máme my niečo sami dať, nikdy sa nezabudneme pýtať: „A čo za to?“

„Mama, daj!“ Na dávanie druhého si človek ľahko zvykne, začínajúc napríklad tou matkou: „Len nech dáva, veď preto je mama.“ (Všimli ste si? Povedal som: Mama daj!, ale zvykol som si, že mamka dáva vždy znova. Ako ľahko sa pletú slovesné vidy).

„Hlúpy, kto dáva, hlúpejší, kto neberie.“ Bez začervenania uzavrú svoje spomínanie na posledné víkendové dni strávené pri rodičoch na dedine vaši známi, keď spozorovali, že sa netvárite príliš obdivne nad obsahom kufra ich auta.

„Blaho tomu, kto dáva, nie tomu, kto berie.“ (Skut. 20, 35).
- Nie, nie je vôbec ľahké osvojiť si zasľúbenie z Biblie. Najmä, keď sa nám už zdá, že by sa konečne mohli vymeniť roly, aby sme okrem večného dávania mohli tiež brať.
- Nie je vôbec ľahko volať ako Šalamún: „Daj mi, teda, múdrosť a umenie,“ (2 Par 1, 10) keď sa nám tlačia na jazyk priania oveľa prozaickejšie: „Daj dosť peňazí, daj úspech, daj moc, daj slávu a ešte raz peniaze...“

Nie, nie vôbec ľahké byť spokojní iba s tým, čo máme.

Možno, že to spôsobila naša obmedzenosť poznania a závislosť na čase (preto asi ten dokonavý vid – chceme mať všetko hneď teraz a čo najviac), že sa nedokážeme zbaviť mylných predstav o tom, čo práve potrebujeme, tým menej prežiť radosť z dávania. My veriaci hovoríme, že neschopnosť vidieť svoje skutočné potreby, rovnako ako poznať ich pravú mieru, spôsobil hriech. Hriechu sa sami nezbavíme. Veď ani splnenie tých najnáročnejších „daj“ nemusí človeka zbaviť nespokojnosti a pocit nespokojnosti s hriechom priamo súvisí. Naša rubrika nám nedovoľuje, aby sme sa pri slove hriech dlhšie zdržali. Napriek tomu však pozastavenia sa pri slove hriech považujem za podstatné. Je dôležité vedieť, že „všetci zhrešili...“ a nespokojnosť s daným stavom vecí prichádza na každého. Boh nám poskytol riešenie – dal svojho Syna. Od Kristovej smrti uplynulo veľa rokov. Niektorým je dar záchrany na smiech, iní mu nemôžu uveriť. Jedno je však isté, že bez prijatia najvyššieho Božieho daru sú všetky ľudské „daj“ iba oddychovými ostrovčekmi na ceste v začarovanom kruhu našej večnej nespokojnosti. A ešte niečo. Keď si, naopak, uvedomíme skutočnú hodnotu Božieho daru a prijmeme ho, okrem múdrej usmernenej redukcie sebeckých „daj“, sa v našom slovníku častejšie objaví slovo, ktoré začína celkom náhodne na D – ďakujem.

ABECEDA

Tak, a na rade je písmeno, ktoré a v slovách našej materčiny ako začiatočné objavuje väčšinou iba ak ide o podstatné mená prevzaté z iných jazykov. Napríklad: Elektrina, energia, evanjelium. Každé z nich by si zaslúžilo samostatné uvažovanie, najmä posledné z nich. Mám však na jazyku ešte jedno slovo a rád by som uvažoval o ňom. Ochotne priznám, že ma k tomu vedie aj osobný záujem, ale aby nezostalo iba na mne, pripomínam, že toto slovo sa častejšie objavuje na stránkach novín a časopisov v súvislosti s úvahami nad možnosťami kladne ovplyvňovať a meniť človeka. O akom slove bude teda reč?

E... estetika

Áno, taktiež prevzaté slovo z gréčtiny. Možno by sme pri ňom vybrali kulisu bielych mramorových stĺpov v iónskom alebo radšej v zjemnenom korintskom rade. Na dotvorenie atmosféry by asi stálo za to postaviť napríklad do stredu sochu Venuše melóskej. A je to. Aká krása! Estetika! – Estetika je náuka o kráse (povedané veľmi laicky, poučnú definíciu nájdeme vo filozofickom slovníku).

„Daj nám s tým pokoj,“ poviete si. „Máme dosť svojich starostí, než aby sme počúvali tvoje vzdychanie o kráse.“ Viem, slovo estetika sa nám zdá byť vzdialenejšia ako povedzme slovo elektrina, i keď je tiež cudzieho pôvodu. S elektrinou sa musíme aspoň raz za mesiac reálne vysporiadať pri platení inkasa, ale s estetikou?... a predsa, i keď sa práve nedovolávame žiadnych estetických noriem či cítenia, spravidla rozlišujeme medzi krásnym a škaredým, medzi príjemným a nepríjemným, medzi povznášajúcim a prízemným, medzi pozitívnym a nedatívnym.

Mnohí od vycibreného estetického cítenia veľa očakávajú a preto volajú po účinnejšej estetickej výchove. Určite je to správne, ale nevieme, či je dokonalým riešením zvýšený počet hodín spevu či výtvarnej výchovy na školách. Veď estetické cítenie je predovšetkým výsledkom vzťahu človeka k životu, k svetu, povedané ešte konkrétnejšie: človeka k človekovi. Asi teraz urobím niečo neodborné (hovorí sa tomu mätenie pojmov), keď poviem, že je načase v súvislosti s estetickým cítením hovoriť i o estetike medziľudských vzťahov. Možno je to dôležité rozlišovať medzi hodnotami obrazov Ota Janečka a vášho kolegu z práce, ktorý zásobuje široký okruh záujemcov motívmi jeleňov v ruji. Za oveľa dôležitejšie však považujem umenie rozumieť ľudským zápasom a snahu ľuďom v problémoch pomôcť. Byť citlivý k problémom iných a dbať o krásne medziľudské vzťahy vyžaduje od človeka viac ako rozumieť hudbe klasikov alebo s pochopením prechádzať výstavou abstraktného umenia.

Ešte stále si veľa ľudí myslí, že ideálne prostredie a vycibrený vkus ovplyvnia i medziľudské vzťahy. Dalo by sa to predpokladať, ale mám dosť dôvodov, aby som o takej možnosti vplyvu pochyboval. Estetiku medziľudských vzťahov nenahradí ani prísna etika. I také snahy tu boli, ale dnešný človek na nejaké spoločenské pravidlá alebo dokonca normy nedbá...Vidíte, a to je ďalší problém. Chápanie krásy už snáď ani nemá normy, z čoho vyplýva, že už nás neprekvapí mládenec s tromi náušnicami v uchu ani slečna s vyholenou hlavou a s hrdzavým vrkočom na zátylku. „To je predsa ich vec,“ povieme si, pribuchneme dvere svojho súkromia pred potrebami a problémami ľudí okolo a „rozhovoríme sa“ o nutnosti tolerancie v medziľudských vzťahoch. Vidíte, i s pojmami si robíme čo chceme. Ľahostajnosť voláme toleranciou. Niet sa teda čo čudovať, že estetika medziľudských vzťahov je diktovaná podstrčenými obálkami „leštením kľučiek“, falošnými výkrikmi obdivu, podliezavým poklonkovaním, priateľským poklepkávaním po pleciach.

Nie je to také zlé. Som presvedčený, že napriek všetkým spochybňovaniam hodnôt, ľahostajnosti i chameleónstvu, uchovávame v sebe vieru v niečo čisté, dokonalé, povznášajúce, ak chcete estetické. Naše ideály, predstavy a túžby sa však rozbíjajú o realizmu nášho sebectvá. Akási hranica vlastného ja nám bráni v rozlete. Nikto nie je schopný prekročiť svoj vlastný tieň. Sme maximálne schopní rešpektovať akú–takú etiku, ale iba do chvíle, keď nám niekto naschvál stúpi na kurie oko. Ak chceme konečne pohnúť s ľudskou ľahostajnosťou, pretvárkou a prežiť radosť zo spoločenstva, budeme sami možno na všetko krátki. Riešenie je jediné (znie tak jednoznačne, až nevieryhodne, ale neviem lepšie). Hradbu sebectvá môže odstrániť a dať ochutnať krásu medziľudských vzťahov len Ten, ktorému nebolo ťažko stotožniť sa s problémami ľudí. Je príznačné, že sa jeho boj o krásu človeka i estetiku medziľudských vzťahov neodohral v príjemnom tieni iónskych či korintských stĺpov, ale na asi veľmi nedbalo opracovanom drevenom stĺp v tvare kríža.

„V ňom je náš mier, on dvoje spojil v jedno, keď zbúral múr, ktorý rozdeľuje.“ (F2 , 14)“... zmierenie priniesla jeho krv na kríži.“ (Kol 1, 2b).

Premýšľajme častejšie o Ježišových na kríži rozpätých rukách. Možno sa pre nás stanú povzbudením i uistením, že môžeme bez obáv a hrozných sklamaní sami rozpínať náruč porozumenia pre ľudí okolo nás. Verím, že potom i v medziľudských vzťahoch okúsime skutočnú krásu.

ABECEDA

Pokiaľ si zo školy správne pamätám, po písmene E nasleduje v abecede F. Ani slovami so začiatočným písmenom F čeština neoplýva, ale aj tak som si jedno slovo rýchlo našiel.

F... falošný

Asi som mal na premýšľanie radšej použiť podstatné meno faloš. Slovo faloš môže byť samostatné, zatiaľ čo prídavné meno falošný vyzerá akési nedokončené, pokiaľ k nemu nepridáme ďalšie slovo. Lenže o to mi práve ide. Prídavné meno falošný znehodnocuje obsah nasledujúceho slova alebo ho dokonca popiera. Falošné zlato už nie je zlato, falošné peniaze nie sú peniaze a falošná láska nie je láska. Falošné zlato, falošné bankovky i falošná láska nie sú tým, čím by mali byť, ale predstierajú, tvária sa, chcú ako skutočné vyzerať.

Ale iste, pokiaľ by sa ľudia uspokojili iba s falošnými zubmi zo živice, s falošným drevom alebo „pseudo“ a „neo“ slohmi konca minulého storočia, nebolo by to aké zlé. S umelým chrupom sa človek lepšie cíti a niekedy sa mu i lepšie hryzie. Imitácia dreva býva tiež niekedy znesiteľná, najmä ak to vyjde lacnejšie a na neorenesančnú budovu Národného divadla sa z vyhliadkovej terasy pod Hradom tiež dobre pozerá.

Ibaže falošného je medzi nami mnoho, omnoho viac. Tak sme si na predstieranie a pôsobenie zdania zvykli, že klameme aj sami seba. Asi už iba deti nedokážu predstierať a pretvarovať sa. Výkrik dieťaťa v Andersenovej rozprávke Cisárove nové šaty: „Ale veď na sebe nič nemá!“ je charakteristický i pre priamočiare chápanie sveta dnešných detí.

Vnucuje sa mi otázka, najskôr ma k nej priviedlo nejaké dieťa, pretože dospelý by sa predsa takto hlúpo nepýtal: „A prečo toto všetko predstieranie?“

Určité vysvetlenie by sme našli v ľudskom úsilí realizovať neuskutočniteľné sny vytvorením zdania – ilúzie. Možno v úprimnej túžbe privolať tým všetko krásne a spravidla už minulé. Táto služba akoby sa prejavovala i v stále sa množiacich skanzenových osadách. Skanzeny navodzujú atmosféru strateného, túženého. Nemôžu však byť smerodajnou výpoveďou o živote dnešného človeka. Avšak, spravidla nezostáva iba pri zrubových drevených stavbách minulého storočia. Každý máme svoje vlastné skanzeny spomienok, s ich pomocou sa snažíme vytvárať ilúzie mladosti, roztúžených úsmevov, odhodlaní, ale zmôžeme sa iba na falošné riasy, silácke reči, červený rúž a ukazovanie čiernobielych fotografií.

I v Biblii nájdeme nami sledované prídavné meno. Najčastejšie je spojené so slovom svedkovia: Ale falošná prísaha, falošní bratia a falošné dielo sa v ich kapitolách tiež objaví. V evanjeliách Ježiš, keď hovoril o dobe konca, upozorňuje tiež na falošných Kristov. Premýšľajme o tomto nebezpečenstve.

Viem ešte o jednom veľmi aktuálnom nebezpečenstve. Odhaľuje ho apoštol Pavol a aj keď sa v jeho upozorneniach neobjavuje to „naše“ slovo, myslím, že sem patrí: „... budú sa tváriť ako pobožní, ale svojím jednaním to budú popierať.“ (2, Tim 3, 5). Veľmi priliehavé slová pre naše umelými hmotami preplnené ľudské spoločenstvo. Ale pozor! Varovanie sa týka nás, veriacich. Pretože i my môžeme vo svojom srdci pestovať taký malý súkromný skanzen dávno mŕtvej viery. Niet sa čo čudovať. Kresťania nežijú v izolácii, a falošné môže byť i náboženstvo. Možno by to nebolo také tragické, keby v tomto prípade nešlo o všetko. Falošná zbožnosť totiž nie je žiadna zbožnosť, i keby sa tvárila akokoľvek zbožne a za každou vetou hlasno vykrikovala aleluja.

„Ja som tá cesta, pravda i život...“ (Ján 14, 6), povedal Ježiš kedysi malovernému Tomášovi. Áno, Kristus je zárodkom pravosti. V našom živote nejde tak o opatrnícke rozoberanie falošného a pod mikroskopom rozpitvávanie každej odchýlky, ako skôr o stotožnenie sa s jeho prosbou: „Zasvietiť ich pravdou, tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17, 17). Vplyvom Božieho slova v našich životoch budeme chránení pred sfalšovaním, zľahostajnením, tvárením sa a predstieraním. Určite i potom sa z nášho slovníka nevytratí toto nepríjemné prídavné meno, ale rozhodne sa častejšie nie iba v našej reči, ale predovšetkým v živote, bude prejavovať to skutočné, pravé a pravdivé.

ABECEDA

Tie štyri stránky slovníka spisovnej češtiny so zoznamom slov začínajúcich písmenom G ma nijako nenadchli. Jedno slovo som si však predsa len vybral. Objavuje sa i v biblickom príbehu ako vlastné podstatné meno.

G... Goliáš

Zatiaľ som sa nemohol na vlastné oči presvedčiť o kráse Michelangelovho Dávida, ale niekoľko kvalitných reprodukcií ma nenecháva na pochybách, že je to skutočne dokonalé dielo. V obrazových publikáciách som však nikde nenašiel náprotivok, ale ani zmienku o tom, že by sa Michelangelo stvárnením legendárneho obra z doliny Éle vôbec zaoberal.

Určite ste si to už tiež všimli. – Dávidov dnes behá po svete veľa (len u nás v dome máme dvoch), ale s Goliášom som sa nestretol. Akokoľvek je pre mnohých ľudí príbeh o Dávidovi a Goliášovi iba legendou, s menom Goliáš nechcú mať nič.

Kto bol Dávid a kto Goliáš? Zdá sa mi, že aj napriek skeptickému lámaniu palice nad úpadkom ľudskej spoločnosti, ľudia ani dnes neprestávajú rozlišovať medzi dobrým a zlým. Pripúšťam, že mnohí urobili radosť svojím predsavzatím robiť dobro pomenovaním svojej ratolesti meno kladného hrdinu. Nie, nikto nechce byť Goliášom. Toho goliášovský zlého, brutálneho, vystatovačného a nehanebného je u nás stále ešte dosť.

Obdivujeme Dávida, sympatizujeme s ním, ale sami nie sme schopní zniesť nezaistenosť piatich kamienkov v kapse. Byť tak Dávidom! Prísť v pravý čas a zvíťaziť! Máme však svoje vlastné znalosti o svete: „Ach, Dávid, aký si krásny vo svojej priamočiarosti, ale aký si naivný. Takto nemôžeš vyhrať!“ Nie, nie sme ochotní ísť s vlastnou kožou na trh a riskovať, že všetci vedia, akí sme úbohí, slabí a malí. Radšej sa uchyľujeme k napodobovaniu rolí po všetkých stránkach zaisteného Goliáša. Obliekame na seba brnenie svojich zásluh, prilbu márnomyseľností a kopiju urážok. (Najlepšia obrana je útok. Kopija sa zíde.) Ako často sa potrebujeme predvádzať ako Goliáš v údolí Éle. Chceme sami sebe i iných dokázať, že máme na viac, že nám to lepšie myslí, že sme všestrannejší, že sme lepší. Niekedy si nedáme ani prácu zakryť gestá nadradenosti a z nej vyplývajúce pohŕdanie. Naše konanie často vyzerá ako zle hrana paródia na slová listu apoštola Pavla:“ ... v pokore pokladajte jeden druhého za dôležitejšieho ako seba.“ (Fil 2, 3).

Goliášovi nepomohlo ani brnenie, ani prilba, ani kopija, ani vychvaľovačné rečnenie, ani pohŕdavý smiech. Prehral. Dávid si na zápas s Goliášom nevzal ani Saulovo brnenie. V odmietnutí Saulovej výzbroje je ukrytá i symbolika – Dávid nechcel zápasiť s Goliášom v ľudskej sile. Vedel, na koho sa môže v zápase o dobro spoľahnúť:“ ... Hospodin nezachraňuje mečom a kopijou. Veď boj je Hospodinov.“ (1 Sam 17, 47).

Nie, nechcime svoj zápas o dobro zavŕšiť len výberom vhodného mena. Najmä, keď vieme, že „pomoc prichádza od Hospodina“ (Ž 121, 2) i pre malých a slabých – bez brnenia.

Ešte mi dovoľte upozornenie. Dávidovo presvedčenie o Božej pomoci v zápase s Goliášom vyplývalo z jeho skúsenosti s Bohom.
Už skôr, ako vystúpil proti Goliášovi, Dávid prešiel so svojím Pánom pekný kus cesty. Zázračné víťazstvo nad Goliášom bolo potvrdením, že Dávidova cesta je správna.

Vidíte, mal som písať o Goliášovi a skončil som pri Dávidovi. Snáď mi to nebudete zazlievať, rovnako ako ja nezazlievam Michelangelovi, že si dal prácu iba s Dávidom a pre Goliáša, ako viem, dlátom o mramor ani nezavadil. Asi vedel prečo. Goliášovstva je totiž na svete i bez sôch a mien stále dosť, a iba Dávid sa stal víťazom.

ABECEDA

Písmeno H mi ťažkosti s hľadaním vhodného slová nerobilo.

H... hlad

„Hlad?“ Prečo vybral práve toto slovo? Počúvam vás namietať. My predsa nehladujeme. Áno, zástup na banány alebo mandarínky si vystáť (niekedy bezúspešne) musíme, ale to s hladom nemá nič spoločné. Hlad ohrozuje iné krajiny. Našťastie „iné krajiny“ sú tak ďaleko, že nás pre nich svedomie nepáli, ani keď zasa hádžeme do kontajnera polovicu bochníka s pochopiteľným ospravedlnením: „Ten chlieb tak rýchlo tvrdne!“

Slovo hlad v našej reči nepatrí k často používaným. Určite ho používame menej ako slovo chuť. Pravdepodobne preto, že vetu – mať hlad na tvarohové koláče alebo kaviár s vajcom, nemožno povedať ako z dôvodov gramatických tak i faktických. Na kaviár a koláče nemáme hlad, ale chuť.

Nehladujeme, ale...
„Tak to už prestáva všetko. Nakoniec je mu ľúto, že v našej krajine nie je hlad!“ zrejme teraz už hlasnejšie protestujete. „O čo mu ide?“

Hneď vysvetlím. Možno by sa zvyšok môjho uvažovania nad slovom hlad dal nazvať vetou z Biblie, často používanou, často zneužívanou: „...človek nie iba chlebom je živý.“ (5 Moj 8, 3). Je i iný hlad, iné hladovanie, iné chute, ale... „...mám všetko a už nič nepotrebujem!“ (Zj 3, 17). Áno, pocit nasýtenia vládne i tam, kde by malo byť vidieť skôr otvorené dlane prosebníka. Nechceme a nepotrebujeme byť od niekoho závislí. Vystačíme si sami, so svojím poznaním, so svojím vzdelaním, so svojimi názormi. Teraz už iba občas dostaneme chuť na nejaký mimoriadny zážitok, senzačný prejav, zázrak, alebo aspoň niečo dostatočne dramatické.

„Blaho tým, ktorí hladujú... po spravodlivosti...“ (Mat 5, 6), hovorí Ježiš Kristus v kázni na hore. Ibaže samotné pomyslenie na hlad je pre nás, ľudí zvyknutých na rôzne druhy poistiek a rôzne druhy záruk neznesiteľné. Žiť len tak, bez poistenia, napríklad i o hlade? Nie, nechceme pokorne čakať na čas nasýtenia. Nie sme ochotní čakať na Boha, ani na jeho spravodlivosť. Chceme spravodlivosť teraz hneď a podľa našej predstavy.

Nie, čakanie, nie to ešte hladovanie, nepatrí k nášmu životnému štýlu i napriek tomu, že Ježišovo blahoslavenstvo končí tak nádejne: „...oni nasýtení budú.“ A tak sa nasycujeme sami. Náš hlad po vedomí, po poznávaní a spravodlivosti, po Bohu zaháňame maškrtami ľudských diel, zákuskami diletantských poučiek, hltmi dogmatických tvrdení ozdobených ľudskou málo výživnou pýchou. Z takéhoto jedenia máme rýchlo preplnené žalúdky, je nám z toho všetkého nanič, ale... nehladujeme.

V takom stave nemáme ani pomyslenie na krajec „obyčajného chleba“ Božieho človeka, nie to ešte, aby sme túžili po obyčajnom pokrme Božej spravodlivosti.

Nie som lekár ani ten, kto príliš rozumie ľudskému telu, ale verím v blahodarný účinok pôstu. Hlad nemusí byť vždy znamením biedy.

Možno, že sa práve teraz cítiš vyprahnutý a hladný. Nenachádzaš odpoveď na všetky svoje prečo a nikde nenachádzaš záruku pre svoje čakanie. Nerozumieš mnohým veciam vo svojom živote a zatiaľ sa nič nedeje. Hanbíš sa zato, pretože hlad, ten nepríjemný stav čakania, ti pripadá veľmi neprirodzený. Všetci okolo teba sú sýti. (Aspoň tak vyzerajú.) Niektorí dokonca nahlas vykrikujú, že majú Božiu moc a cesta životom sa im zdá ako prechádzka rozkvitnutou záhradou a na teba sa pozerajú ako na stratený prípad. Nezúfaj. Chcem ťa uistiť, že čakanie na Božie slovo rovnako ako hlad po spravodlivosti môže byť požehnaním, pretože len hladný býva nasýtený.

ABECEDA

Česká abeceda má svoju zvláštnosť. Chcem ju rešpektovať. Slov začínajúcich na ch je veľa.

Ch... – chcieť

Chcieť – také zanedbateľné nevýrazné slovo najmä v infinitívnom (neurčitom) tvare.

Ja chcem – to znie už lepšie. Teda ak nie lepšie, tak aspoň výraznejšie a presvedčivejšie.

Ja chcem – len dobré samozrejme, pre seba

Ale áno. Viem aj o iných tvaroch slovies chcieť prípadne jeho spojenia. Ty chceš, on, ona, ono chce, my chceme, vy chcete, oni chcú. Zďaleka však nebývajú používané tak často a keď sa predsa len objavia, potom väčšinou vtedy, ak chceme nimi zvýrazniť našu skromnosť, ohrozovanú chamtivosťou iných. So slovom chcem tiež šetríme, ak máme pred neho postaviť zápor. To potom radšej nemôžeme než nechceme a pripájame rad objektívnych zdôvodnení.

Slovom chcieť najčastejšie začínajú vety naplnené želaniami, starostlivými nádejami a – priznajme si, i trochu detsky márnotratnými snami.

Ja chcem – mať konečne toľko odvahy, aby som mohol od pľúc povedať šéfovi, čo si o ňom myslím. Chcem požiadať o zvýšenie platu. Chcem stráviť dovolenku na Kanárskych Ostrovoch a späť sa zastaviť v Escoriali, chcem poznať Velazqueza v origináli a nie iba z kníh. Chcem sa preto trochu naučiť španielsky a chcem manželke kúpiť kožuch, aspoň trištvrťový, zo striebornej líšky. Chcem mať tiež pár dobrých vplyvných známych, pretože bez nich by sa veľa mojich želaní uskutočnilo iba veľmi ťažko. A keď už viera prežíva svoju renesanciu, potom chcem mať istotu, že to medzi mnou a Bohom „funguje“. Ony totiž niekedy aj tie najlepšie známosti zlyhajú.

Ja chcem - ...
Tak dosť, už vážne. Viem vôbec čo chcem?
V slove chcieť sa odráža túžba po slobode. Dokonca sa mi zdá, že slov chcieť je jej určitým vyjadrením. Chcieť nie je musieť. Mávame však často problémy ako s darom slobody zaobchádzať. Ten, kto často začína vety slovami ja chcem, nemusí byť ešte slobodný, ale bude mať problémy so svojím sebectvom, možno i závisťou. To, po čom túžime, čo chceme, veľakrát prezrádza o čom premýšľame a akú stupnicu hodnôt uznávame.

Môžeme chcieť hocičo, ale záleží taktiež na tom, za akú cenu. Často sa totiž stáva, že namiesto príjemného pocitu šťastia, že sa môžeme slobodne rozhodovať, stávame sa otrokmi svojich prianí. Nie, nebudeme teraz triediť priania na dobré a zlé. To, čo si však žiada riešenie, uvádzam slovami Jana Amosa Komenského: „Ó, keby so viac mohol, alebo menej chcel.“ Je potrebné poznať stupnicu hodnôt. Som presvedčený, že riešenie tohto problému tkvie v nájdení najdôležitejšieho priania, najdôležitejšieho „chcieť“ v našom živote. Z toho, čo o živote Jana Amosa Komenského viem, som presvedčený, že on ich našiel.

Pri hľadaní najdôležitejšieho „chcieť“ nám môže pomôcť pripomienka Kristovej vety, vyrieknutej nad malomocným, ktorý už nenachádzal východisko a všetky jeho ostatné želania strácali zmysel. Ježiš vtedy povedal: „Chcem, buď čistý.“ (Mat. 8, 3). Mohol to povedať, bol Boží syn. „Všetko, čo Hospodin chce, to robí...“ (Ž 135, 6). Boh nemusí, Boh chce. On chce, pretože nás má rád. Pri hľadaní toho najdôležitejšieho „chcieť“ znie uistenie zo žalmov nádejne.

Nie je správne chcieť všetko. To nie je ani reálne. Oboch sú si vedomí i ľudia, ktorí v živote s Bohom nerátajú. Snáď práve preto kedysi prvý človek chcel viac ako ohol, prepadol v skúške slobody. Stal sa otrokom hriechu. Ďalej síce kričal do sveta, že chce a niekedy sa mu darilo svoje chcenie uskutočniť, šťastný však ... nebol a napokon ho to stálo to najcennejšie – život.

„Chcem buď čistý...“ Kristova ponuka záchrany od špiny hriechu, nie nepodobnej hroznému malomocenstvu, je pre teba riešením nie iba na zostavenie stupnice životných hodnôt, ale je nádejou pre život. Budem rád, keď na ponuku záchrany od hriechu vyslovíš to najdôležitejšie prianie, akokoľvek sa ti to bude zdať sebecké: „Áno, ja chcem!“