Allforum INFO-SK-CZ

ABECEDA

Stáli sme opretí o zábradlie, keď sa k nám pomalými krokmi prišmontal malý Martin. „Martin, povedal ´R´!“ A už sa smejeme jeden na druhého, hrdí, že nám pod nosom začínajú rašiť fúziky a celkom hladko dokážeme vysloviť ´R´. Asi sa hanbil, pretože kým sme sa dosýta nasmiali, bol preč.
Práve tá spomienka na Martina ma priviedla k ďalšiemu písmenu abecedy.

R... radosť

Možno to bude znieť čudne, ale nie je vždy radosť to, čo sa ako radosť javí. Vtedy naše pobavenie nad Martinovým neúspechom bolo skôr škodoradostné a zďaleka sa nevyrovnalo tej radosti, ktorú mal on o niekoľko týždňov neskôr, keď mi s úsmevom na tvári a s očami dokorán prišiel povedať jedno zo svojich prvých ´R´.

Mať naozajstnú úprimnú radosť, to dnes snáď ani nejde. Ako sa môžem radovať, keď ten druhý má..., a ja nie? V tej chvíli, keď niečo získam, a niekedy to stojí veľa síl, si snáď myslím, že je to skutočne to, z čoho sa môžem opravdivo radovať. „To je tá vec, ktorá mi ešte chýbala!“ hovorím. Radosť – na ako dlho? Kým vykročím z dverí a zistím, že susedka má novú mikrovlnnú rúru a dokonca grilovaciu za 12 tisíc. Kde na to len berú?

Príklad s „mikrovlnkou“ nás môže viesť k dojmu, že je to problém ženatých, ktorí majú zodpovednosť za množstvo hladných krkov a prevádzku viac či menej náročnej domácnosti. Nie je to pravda. To nie je záležitosť len dospelých. Veď práve my mladí potrebujeme peniaze – často veľa peňazí – na cestovanie, podnikanie, zariadenie bytu či vzdelanie. A čo tak vlastniť video alebo mať trebárs ojazdené auto? Veď to má dnes kdekto. A čo všetko iné možno dnes za peniaze získať!

Mať radosť z výsledkov poctivej práce nie je nič zlé. Problém je v tom, ako dlho vydrží a či ide o skutočnú radosť z ktorej budeme trvale šťastní. Snáď je to tým, že trvalá, skutočná radosť nie je závislá na niečom, ale na niekom. Je daná vzťahom jedného k druhému.

A už počujem tých, ktorí boli vzťahom lásky sklamaní, zatiaľ čo tí zamilovaní mlčia a len prikyvujú. Priznávam, že častejšie hovoríme o sklamaní. Nepokúšal by som sa však písať o radosti, keby som nevedel o niekom, kto nám ju chce dať.

Jedného dňa Ježiš rozprával podobenstvo o vínnom kmeni a ratolestiach. Predstavuje sa ako kmeň a nás označuje ako ratolesti a dodáva: „Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás, a vaša radosť aby bola úplná.“ (Ján 15, 11).

Nerozmýšľam, a myslím, že väčšina z vás tiež, nad tým, či dom v ktorom bývam, má základy. Nie sú vidieť, ale sú. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby tam predsa len neboli. Vlastne nič zvláštneho – do chvíle, než by poriadne zafúkal vietor alebo jarný dážď odplavil piesok pod navlhnutým murivom. Nie je problém súhlasiť, že kmeň pre ratolesť, rovnako ako základy pre dom, nie je zbytočný. V čom skôr vidím problém, je priznať si, že pod tou mojou stavbou základy chýbajú alebo sú len málo hlboké, že predsa len niekoho potrebujem, a to aj vtedy, keď práve nie som v úzkych.

Chce to skúsiť. Pre mňa je skutočnou radosťou viera, že ten „môj dom“ stojí na pevných základoch, istota, že ide so mnou Ten, ktorý rozumie a vie zvládnuť každú situáciu – Ježiš Kristus.

A ešte čosi. Tvoja radosť, aj keď nie hlučná a okázalá, ale skutočná a trvalá, môže inšpirovať práve tých sklamaných.

  

ABECEDA

Že budem písať o slove „sám“, keď dôjde v našej abecede na písmeno s, som vedel už dávno, hovoril som si. „Napíšem niečo povzbudzujúceho a pekného pre všetkých, ktorí sa cítia byť sami.“ Potom prišlo leto. Veselé, žiarivé, plne slnka a bezstarostnosti. „Snáď by bolo lepšie písať o smiechu,“ váhal som. Potom sa ale stalo niečo, čo som naplánoval (v živote to tak už býva), niečo, čo bolo oveľa menej príjemné ako radosti preslneného leta. Zostal som sám. Nie, nikto z blízkych mi neumrel. Manželka odo mňa neodišla, len okolnosti sa mojím vlastným pričinením zmenili. Naraz som zostal sám.

S... sám

„Ja sa mám...“ bránil som sa ako trojročný, keď mi mamička naťahovala pančucháče.

„Už sa teším, až budem sám. Celkom sám...“ prehlasoval som pred kamarátmi, keď mi otec prísnym výrazom v tvári dal zasa desaťkorunáčku na holiča.

A tak som toho leta zostal sám. Celkom sám. Tak sám, že som nemal komu povedať ako som málo rád sám – sám, uprostred toľkých ľudí, sám so všetkými nevyriešenými problémami.

Často si v živote pletieme pojmy. Snáď preto, že máme len tie slová. Rád by som svoju túžbu po samostatnosti – „ja sám“ – vymenil za pevný stisk ruky. Svoje volanie po nezávislosti – „až budem sám“ – za niekoľko hodín s otcom, ktorý okrem slov vie aj v pravú chvíľu pomôcť. Je veľmi nepríjemné byť sám... Ale, a tu sa už ponáhľam s potešujúcou správou pre všetkých, ktorí sa cítia byť osamotení, bez samoty by som si neuvedomil, že nemôžem byť sám. „Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša.“ (Ž 130, 5).

Každý, kto nechce a nemôže byť sám, čaká. Bude asi veľmi záležať na tom, na čo čaká. Verš z Biblie iste napovedá ku komu sa upriamilo moje čakanie. S radosťou vyznávam, že ešte toho leta, žiarivého, preslneného, som sa dočkal. Nie za zvukov ľúbivej hudby. Nie v dave zasiahnutom strhujúcim príhovorom kazateľa. Azda som sa dočkal práve pre tú samotu. V samote je človek citlivejší na hlas Toho, ktorý chce byť motívom nášho čakania – na Boha. Nie, nedá sa žiť zo skúseností odovzdaných našimi milými, nedá sa žiť zo zážitkov starých desať rokov. Potrebujeme vždy novú vlastnú skúsenosť s Bohom. A to je to najdôležitejšie, čo som všetkým, ktorí sú sami, chcel povedať.

Nedá sa povedať, že by som túžil po samote, ale až zasa raz zostanem sám, budem s napätím čakať, pretože práve vtedy (teraz už to viem určite) sa dejú zázraky.

ABECEDA

Písmeno T sa v našom jazyku začína jedno veľmi často používané ukazovacie zámeno.

T... ten

„Áno, to ten! Ten za to môže,“ pošepneme susedovi do ucha a nebadane ukážeme prstom. „Ja a určite ani ty by si niečo také nikdy neurobil, ale ten?“ Potom už len sprisahanecky rozhodíme rukami a čakáme na susedovo pritakanie. „Ten“ zatiaľ stojí obďaleč, bez možností povedať niečo na svoju obranu...

Ten, to je ten tretí. Ten, to je ten, o ktorom býva reč, ale z pochopiteľných dôvodov nie je žiaduce, aby bol pri tom. Niekomu sa dokonca stalo zhromažďovanie, zháňanie, získavanie, triedenie, poprípade skresľovanie informácií o „tom treťom“ akousi nevyhnutnou životnou potrebou. Ako často sa „ten“ stáva dôvodom pre dlhé rozhovory. Slovo „ten“ potom k takýmto rozhovorom nevyhnutne patrí. Znie menej osobne ako konkrétne meno a pomáha udržať v pokoji naše svedomie pre prípad, keby nás predsa len napadlo, že nejde ani toľko o starostlivé odovzdávanie informácií, ako skôr o celkom obyčajné ohováranie.

Jánovo evanjelium takmer záverom pripomína rozhovor Ježiša s učeníkom Petrom. Peter sa staral. Nakoniec, ako „správny“ učeník: „Pane, a tento čo?“ (Ján 21, 20). Možno tiež len tak nebadane ukázal prstom na učeníka Jána, keď sa dozvedel pravdu o sebe. Neviem, nakoľko bola Petrova starostlivosť o Jána i jeho budúcnosť úprimná. V Jánovom evanjeliu však čítame jasnú Ježišovu odpoveď: „ ...čo ťa do toho?“ (Ján 21, 22). Ten tretí smie totiž často vstúpiť do nášho života len preto, aby sme šetrne obišli svoje vlastné nedostatky. „A Pane, čo tam?“

Až zasa budeme mať chuť sa pred známymi starať, čo „ten tretí“ (na to mala moja babička málo originálne, zato všeobecne známe prirovnanie – „svrbenie jazyka“), zájdime radšej rovno za „tým tretím“. Na prvýkrát to zrejme nebude ten „pravý“ rozhovor. Budeme k nemu určite potrebovať trochu viac odvahy a asi budeme skôr hotoví. Prečo by sme však vo chvíli, kedy zámeno „ten“ nahradíme zámenom „ty“, nemohli konečne spoznať ďalšiu dôležitú múdrosť: „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne.“ (Pr 10, 19).

ABECEDA

Dnes sme sa v abecede prepracovali k písmenku U, a pretože som výtvarník, nemal som s výberom slova nijaké problémy.

U... umenie

Áno, chodíme sa pozerať na umenie do galérií, výstavných siení a múzeí. Ponáhľame sa počúvať ho do koncertných siení alebo divadiel a keď sa nám už večer nechce „vyťahovať päty z domu“, stisnem gombík televízora a máme doma umenie. „Tak v teple a lacno.“

Naše starnúce slovo umenie sa používa veľmi často. Častejšie ako storočie predošlé. Galérie, koncertné siene múzeá sú toho svedectvom. Snáď bola v nadmiere vzhliadania k umeniu ukrytá túžba po istote, ktorú minulé storočie nachádzali v Bohu. Z „komediantov“ sa stali „svetové hviezdy“, z dobrých remeselníkov aspoň zaslúžilí umelci, z muzikantov koncertní majstri. Nie, nie, neupieram „ľuďom tvorivým“, teda, áno, umelcom, ich jedinečné schopnosti. Kdeže! Hľadám len hodnoty, ktoré sa za slovom umenie ukrývajú... a alebo neukrývajú?

Keď som sa zmienil o našom starnúcom storočí, poviem vám, žijeme vo zvláštnej dobe. Nepoznám v dejinách časové obdobie, v ktorom by ľudia toľko uctievali umenie, v ktorom by ho tak horlivo zhromažďovali ako v našom období. Nepoznám však v dejinách iné časové obdobie, v ktorom by si ľudia navzájom pripravovali toľko bolesti a utrpenia ako práve v tom našom.

Goebbels, minister propagandy fašistického Nemecka a veľmi blízky Hitlerov spolupracovník, miloval umenie, avšak... a to je ten paradox nášho storočia. Goebbels dokázal pohybom ruky, v mene čistoty rasy, poslať tisíce ľudí na smrť. Goebbels je mŕtvy. Obrazy visia v galériách. V našich silách už však nie je, aby sme utrpenie, bolesť a nenávisť zavesili na poriadny klinec v nejakom slávnom múzeu.

Skoro nás obyvateľov Zeme, bude 7 miliárd, potom ešte rýchlejšie 8, a potom... Čaká nás 21. storočie. Nielen vďaka rýchlym dopravným prostriedkom budeme mať k sebe navzájom stále bližšie. Ale Biblia sa pýta: „Či idú dvaja pospolu, keď sa nedohodli?“ (Am 3, 3).

Mám rád umenie. Milujem Beethovenove symfónie, Mozartove klavírne koncerty, s potešením som sa pozeral na vzácne diela v Louvri. Viem však, stále častejšie to viem, že je to málo. Málo pre budúce storočie. Pre budúcnosť si chcem odvážnejšie priať oveľa viac: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého.“ (Rím 13, 9).

Viem, ako správne deti tohto storočia sa na správu z Biblie o „milovaní svojich blížnych“ pozeráme skepticky. Máme svoje skúsenosti... „Susedka z tretieho poschodia je priam neznesiteľná a svokra... o tej radšej ani nehovorím...“

Schopnosť milovať svojich blížnych je úžasný dar. Rovnako ako schopnosť maľovať, písať, hrať na nejakom hudobnom nástroji. Ku skutočnému umeniu, ako by vám každý asi Bohom obdarený umelec potvrdil, patrí však tiež tvrdá práca. Hovoríte, že vy k tým šťastne obdarovaným nepatríte a svojej vlastnej práce máte už nad hlavú?

Mám pre vás potešujúcu správu. Veľmi skoro sa otvoria brány... nie, kdeže múzea... otvoria sa brány jednej veľkej školy pre všetkých, ktorým už bolo málo počúvať Beethovena alebo túlať sa Louvrom. Učiteľom v tej škole (Biblia tu školu nazýva Božím kráľovstvom) bude Ježiš Kristus. On bude učiteľom s patričným vzdelaním a dokonalou praxou.. Verím, že sa brány tej školy otvoria veľmi skoro. Začína nám byť tu na Zemi tesno a akokoľvek budeme mať k sebe stále bližšie, k dokonalej láske máme ďaleko.

ABECEDA

„Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje ale najväčšia z nich je láska.“ (1 Kor 13, 13).
Nie, nebudem písať o láske. Zostáva nám predsa ešte viera a nádej. Pretože však písmeno „N“ sme už dávno v našej abecede mali, zostáva nám slovo jediné.

V... viera

Čo je to viera? V nedávnych rokoch bola u nás povolená viera jediná. „Vedecká“. Myslím, že sa jej hovorilo marxisticko-leninský vedecký svetový názor. Ostatné „viery“ boli ako nevedecké zahnané do chátrajúcich kostolov a modlitební. Čakalo sa na jediné. „Viera vymrie,“ učili nás v škole. V dotazníkoch sme vyplňovali zábavné otázky a podtrhávali predtlačené odpovede. „...S náboženskou otázkou vyrovnaný.“ Takisto sa nás občas niekde pýtali: „A akejže ste to viery? „ Rozlišovala sa trebárs „viera katolícka“ a „viera evanjelická“ a tiež „adventistická“.

„Všetko je možné tomu, kto verí.“ (Mar 9, 23)
„Viera je podstatou toho, na čo sa nádejame, presvedčením o veciach, ktoré nevidíme.“ (Žid 11, 1)
Veriaci ľudia spravidla nehovoria o tom, že majú tú či onú vieru, ale len prosto vyznávajú: „Verím...“
Čo je to - veriť? Veriť znamená niekedy plávať proti prúdu názorov väčšiny. Veriť znamená mať radosť aj vo chvíľach, kedy sa derú slzy do očí. Veriť znamená milovať aj cez desiatky opancierovaných stien a kilometre ostnatých drôtov. Veriť znamená byť presvedčený o existencii slnka aj v tej najtemnejšej noci. Veriť znamená... ach, veriť znamená žiť!

Rád aj ja vyznávam, hoc úplne nezbavený obáv z temnej noci, z kilometrov ostnatých drôtov a desiatok opancierovaných dverí, sĺz i z prúdu väčšiny, že verím. Verím Tomu, ktorý je darcom toho najväčšieho, ale aj najkrajšieho daru – života.

ABECEDA

Priateľov, ktorí ma poznajú, asi neprekvapí, že v prípade písmena „Z“ prichádza so slovom zodpovednosť.

Z... zodpovednosť

Áno, priznávam, že to slovo používam často. A ani sa nebránim tvrdeniu, že o čom často niekto hovorí, s tým máva problémy. Takže tých, ktorí so zodpovednosťou problémy nemajú, s radosťou „odkazujem“ trebárs na rubriku Zdravie a pozývam k pokračovaniu v čítaní len tých, ktorí sú ochotní pripustiť“ „Áno, so zodpovednosťou mávam problémy.“

Premýšľanie o zodpovednosti prezidentov, ministrov financií alebo generálnych riaditeľov tajomníkov radšej vynecháme, však? Zdá sa, že hodnotiť ich zodpovednosť sa cíti byť povolaných dosť ľudí a potom, nepredpokladám, že by medzi našimi čitateľmi bolo mnoho tých, ktorých ctižiadostivosť mieri tak vysoko. Budeme sa radšej držať pekne pri zemi. Máme čo robiť s vlastnou zodpovednosťou.

Dovoľte mi malý exkurz do umenia. To už je taká moja slabosť. Hľadať pomoc v umení, aj keď ide o uvažovanie celkom neumelecké, ako je to naše. Tentoraz zalistujem v dejinách stavebných slohov.

Gotika. – Gotika bola snáď posledným štýlom, ak chcete epochou, ktorá ešte pestovala zodpovednosť v tom pravom slova zmysle. Fiála umiestnená v hornej časti piliera podpierajúceho steny svätovítskej katedrály je pre to vhodným príkladom.

Kamenár, dnes by sme povedali umelec, zobral kúsok pieskovca a začal dlátkom vytesávať ladné tvary fiály. Keď bola hotová, zasadil ju na miesto, ktoré určil staviteľ. Zo zeme však fiála nebola vôbec vidieť. Krásu rozovretých kamenných listov poznali len holuby, ktoré raz za čas prelietli ponad striebristú strechu katedrály. Až nedávno, keď ju umelci, vtedy by sme povedali kamenári, zaniesli dole pod lešenie, ľudia objavili krásu a dokonalosť nevidenej fiály. Bola rovnako krásna ako kamenná ružica pri vchode do chrámu, o ktorú denne zavadili stovky pohľadov.

Takýto prístup k práci v architektúre už neskôr nenájdeme. Aj to toľko chválené baroko má v sebe už niečo moderné, novodobé. Košieľka na chrbte bacuľatého anjelika v portáli sa mení v miestach, kam pohľad diváka prenikne len ťažko, na zaoblenú plochu tak, aby ju dobre udržala kovová skoba.

Predstieranie, imitovanie trvá až dodnes. Drevo nahrádzajú napodobeniny z umelých hmôt. Fólie nahrádzajú sklo.

Problém nachádzania miery zodpovednosti súvisí s pochopením vlastného miesta vo svete. Azda za to ani slohy nemôžu, že stále blúdime. Neviem. Gotika sa síce páči, ale dnes sa už nenosí. Nevieme len byť. Áno, byť. Ako tá fiála na vrchole piliera. Radšej vyzeráme, predstierame, tvárime sa, že sme. Pritom nám zo zaobleného chrbta čnie hrdzavá skoba neistoty. Našou najväčšou starosťou potom zostáva, len aby tu skobu nikto nevidel.

Keď v poslednej dobe premýšľam o zodpovednosti, už sa toľko nehnevám na ľudí, ktorí sa skrývajú za chrbty a mená iných. Skôr myslím na fiálu, ktorá čnie svojimi krásne vypracovanými kamennými listami k nebu. Nie je na ňu zo zeme vidieť. Pri vrchole, všetkým na očiach, býva plno... tam hore, na vrcholci piliera, bližšie k nebu, však tak plno nie je. Tam „ešte je“ pre mňa a pre teba „miesto“ (Luk 14, 22).