ABECEDA
Stáli sme opretí o zábradlie, keď sa k nám pomalými krokmi prišmontal malý Martin. „Martin, povedal ´R´!“ A už sa smejeme jeden na druhého, hrdí, že nám pod nosom začínajú rašiť fúziky a celkom hladko dokážeme vysloviť ´R´. Asi sa hanbil, pretože kým sme sa dosýta nasmiali, bol preč.
Práve tá spomienka na Martina ma priviedla k ďalšiemu písmenu abecedy.
R... radosť
Možno to bude znieť čudne, ale nie je vždy radosť to, čo sa ako radosť javí. Vtedy naše pobavenie nad Martinovým neúspechom bolo skôr škodoradostné a zďaleka sa nevyrovnalo tej radosti, ktorú mal on o niekoľko týždňov neskôr, keď mi s úsmevom na tvári a s očami dokorán prišiel povedať jedno zo svojich prvých ´R´.
Mať naozajstnú úprimnú radosť, to dnes snáď ani nejde. Ako sa môžem radovať, keď ten druhý má..., a ja nie? V tej chvíli, keď niečo získam, a niekedy to stojí veľa síl, si snáď myslím, že je to skutočne to, z čoho sa môžem opravdivo radovať. „To je tá vec, ktorá mi ešte chýbala!“ hovorím. Radosť – na ako dlho? Kým vykročím z dverí a zistím, že susedka má novú mikrovlnnú rúru a dokonca grilovaciu za 12 tisíc. Kde na to len berú?
Príklad s „mikrovlnkou“ nás môže viesť k dojmu, že je to problém ženatých, ktorí majú zodpovednosť za množstvo hladných krkov a prevádzku viac či menej náročnej domácnosti. Nie je to pravda. To nie je záležitosť len dospelých. Veď práve my mladí potrebujeme peniaze – často veľa peňazí – na cestovanie, podnikanie, zariadenie bytu či vzdelanie. A čo tak vlastniť video alebo mať trebárs ojazdené auto? Veď to má dnes kdekto. A čo všetko iné možno dnes za peniaze získať!
Mať radosť z výsledkov poctivej práce nie je nič zlé. Problém je v tom, ako dlho vydrží a či ide o skutočnú radosť z ktorej budeme trvale šťastní. Snáď je to tým, že trvalá, skutočná radosť nie je závislá na niečom, ale na niekom. Je daná vzťahom jedného k druhému.
A už počujem tých, ktorí boli vzťahom lásky sklamaní, zatiaľ čo tí zamilovaní mlčia a len prikyvujú. Priznávam, že častejšie hovoríme o sklamaní. Nepokúšal by som sa však písať o radosti, keby som nevedel o niekom, kto nám ju chce dať.
Jedného dňa Ježiš rozprával podobenstvo o vínnom kmeni a ratolestiach. Predstavuje sa ako kmeň a nás označuje ako ratolesti a dodáva: „Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás, a vaša radosť aby bola úplná.“ (Ján 15, 11).
Nerozmýšľam, a myslím, že väčšina z vás tiež, nad tým, či dom v ktorom bývam, má základy. Nie sú vidieť, ale sú. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby tam predsa len neboli. Vlastne nič zvláštneho – do chvíle, než by poriadne zafúkal vietor alebo jarný dážď odplavil piesok pod navlhnutým murivom. Nie je problém súhlasiť, že kmeň pre ratolesť, rovnako ako základy pre dom, nie je zbytočný. V čom skôr vidím problém, je priznať si, že pod tou mojou stavbou základy chýbajú alebo sú len málo hlboké, že predsa len niekoho potrebujem, a to aj vtedy, keď práve nie som v úzkych.
Chce to skúsiť. Pre mňa je skutočnou radosťou viera, že ten „môj dom“ stojí na pevných základoch, istota, že ide so mnou Ten, ktorý rozumie a vie zvládnuť každú situáciu – Ježiš Kristus.
A ešte čosi. Tvoja radosť, aj keď nie hlučná a okázalá, ale skutočná a trvalá, môže inšpirovať práve tých sklamaných.
_________________
Nikdy nerozmýšľam nad budúcnosťou, príde dosť skoro.
https://www.povedali.szm.sk
|