Allforum INFO-SK-CZ

ABECEDA

Azda som mal písať o slove používanejšom ako je toto dlhé z latinčiny prevzaté slovo

I... individualizmus

Nie, nemáme radi slová s koncovkou –mus. Veď na koľko „musov“ sme si museli v minulosti zvykať? V koľkých možných i nemožných situáciách sme ich počuli používať? Až sa tie, väčšinou cudzie slová stali akýmsi všetko posväcujúcimi zaklínadlami bez obsahu.

Nie, nemáme radi slová s koncovkou –mus. Uznajte však sami, slová predsa za nič nemôžu! Teda ani o slove individualizmus, napriek všetkým výhradám, sa nebojím písať.

„Teoretickým základom individualizmu je uznanie autonómnych absolútnych práv osobnosti,“ hovorí odborný filozofický slovník a môžeme súhlasiť. Ďalej si však dovolím , hoci neodborne, o individualizme uvažovať sám.

V dobe oslavovania kolektivizmu malo slovo individualizmus negatívny nádych. Kto si svojimi postojmi vyslúžil nálepku individualistu, bol prinajmenšom považovaný za meškajúceho a spiatočníka. Je potešiteľné, že nastal čas a vytvoril sa priestor pre uznanie individuality človeka, jeho svojbytnosti a neopakovateľnosti. Čas kolektivizmu, čas más vedených iba akousi imaginárnou kolektívnou zodpovednosťou, je nahradený časom individualizmu, časom krásy ľudskej jedinečnosti.

Individualizmus znamená dostatok priestoru pre uplatnenie seba samého. Individualizmus je úžasnou ponukou slobody. Individualizmus môže znamenať ľudskú originalitu, schopnosť vlastného úsudku, samostatnosť, odpor ku všetkému, čo je iba preberaním bez vlastného premýšľania, snahu hľadať vlastnú cestu v živte.

Človek však nemusí byť ani veľký skeptik, aby nevedel, že i krása individualizmu má svoje chyby.

Individualizmus, žiaľ, môže tiež znamenať nie práve závideniahodnú ľudskú schopnosť všetkému rozumieť, do všetkého vidieť a hlavne do všetkého hovoriť.

Individualizmus v tej najhoršej podobe potom znamená ľahostajnosť, malú alebo vôbec žiadnu ochotu zdieľať radosť i plač iných, neschopnosť s ľuďmi spolupracovať. Za slovo individualizmus sa môže schovať obyčajná ľudská pýcha, neochota uznať, že j ten druhý má právo na svoju vlastnú cestu bez obmedzovania našimi mierkami hodnôt.

Rád by som v spojení so slovom individualizmus spomenul biblickú postavu, ktorej priezvisko začína zhodou okolností taktiež na I – Iškariotský. Judáš Iškariotský. Zatiaľ, čo mnohí jeho kolegovia nasledovali Krista priamo od rybárskych sietí, on prišiel za svojím Majstrom ako vyzretý, sám o sebe nepochybujúci človek a svojou starosťou o financie si zaistil jedinečné postavenie medzi ostatnými. Vedomý si svojej jedinečnosti začal skoro do hocičoho hovoriť a hocičo posudzovať. „Prečo nebol ten olej predaný za tristo denárov a peniaze odovzdané chudobným?“ (Ján 12, 5). Judáš sa tváril pohoršene nad črepmi alabastrovej nádoby s olejom, ktorým Mária pomazala Ježišovi nohy. Zatiaľ, čo ostatní vyčkávali, čo povie na Máriin čin Ježiš, individualista Judáš bol so svojim úsudkom už hotový.

I dnes po rokoch povinného vyznávania kolektivizmu, sa prejavuje výraznejšie nie iba v našich slovách, ale i v srdciach, snaha ukázať svetu vlastnú múdrosť, samostatný a kritický úsudok i schopnosť do hocičoho hovoriť. Možno by na tom nebolo nič také zlé, keby nešlo iba o snahu zakryť ukazovaním na nedostatky iných svoju vlastnú biedu.

Iškariotský uviedol svojím protestom závažné dôvody, prečo by sa Márii nemalo trpieť to neslýchané plytvanie. Ježiš však poznal jeho srdce. Judáš bol „zlodej“ (Ján 12, 6). Judáš zneužil úžasný dar slobody a schopnosti samostatného úsudku. Jeho smrť na poli Hakeldamu temné stránky individualizmu ešte zdôraznila. Nakoniec, ľudská pýcha nikam inam nevedie. Pritom chodieval viac ako tri roky s tým, ktorý taktiež niesol znaky výnimočnej individuality, s Ježišom. Ježiš na nestratil v dave, vedel povedať jasný úsudok bez ohľadu na dojem väčšiny. Dokázal však autonómne práva na slobodu svojej osobnosti podriadiť absolútnej Božej moci: „...nie moja, ale nech sa stane Tvoja vôľa.“ (Luk 22, 42).

Viem, tieto Ježišove slová veľmi individualistický neznejú. Iba tak však Ježiš mohol uskutočniť jedinečný čin – záchranu človeka. Závislosť na Bohu mu nič neubrala z jeho osobnosti, práve naopak.

Bez ochoty pripustiť závislosť na Bohu, aj keď sa to prieči nášmu dojmu, sa náš individualizmus scvrkne na nepekné krikľúnstvo, snažiace sa často umlčať hlas vlastného svedomia. Bez toho, aby sme si to uvedomili, pripravujeme svojím konaním návrat nedávno zavrhnutého kolektivizmu. Najlepšie sa predsa kričí z davu.

  

ABECEDA

Slov začínajúcich na j je v češtine dosť. Keď som si vyberal, skoro ma mrzelo, že nemôžem premýšľať s ceruzkou v ruke hneď o niekoľkých slovách naraz. Po istom vytriedení mi zostali dve slová. Jméno (meno) a jednota. Slovo jednota v sebe nesie kladnú charakteristiku a je akoby predurčené na úvahu práve v tomto časopise. Nakoniec som sa však rozhodol pre jméno (meno). Možno to spôsobilo premenovanie staníc metra na trase, kadiaľ cestujem do práce, bezradné pobiehanie predovšetkým starších ľudí po nástupištiach s otázkou: "Prosím vás, je to tá správna stanica? To viete, teraz to vraj premenovali." Nebolo pre cudzinca ľahké vedieť v tých dňoch, kde práve je. "Pankrác, alebo Mládežnícka?"

J... jména (mená)


Sú chvíle, keď ľudia túžia a dokonca môžu nazývať veci pravými menami. Je to úžasný pocit konečne hovoriť bez strachu pravdu. Judáš je zradca a Kaligula ukrutník! Niekto dostane ešte múdry nápad vymazať tie mená z názvu ulíc a námestí. Každá revolúcia, aj tá najmenšia, sa predsa takto vysporiadava s minulosťou. Počas Veľkej francúzskej revolúcie dokonca premenovali mesiace a Ľudovít XVI. sa volal občan Kapet.

Niežeby som mal niečo proti takým zmenám, ale sám seba sa pýtam: Prečo začíname a žiaľ, často skončíme rad premien tou jedinou - zmenou mena? My ľudia dáme na mená. Aj umelecké diela majú omnoho väčšiu hodnotu, ak sú signované autorom, ktorý "má meno". Tí, ktorí majú meno, majú priazeň, obdiv, úctu. Stačí však, aby nastal okamih pravdy a môže byť po sláve, po úsmevoch i po peniazoch. Nie, meno nemôže byť to najdôležitejšie.

Hneď na tretej strane Biblie je zmienka o prvom ľudskom pomenovaní. Človek nielen že pozeral na stvoriteľské dielo, on sa ho zúčastnil ako spolutvorca. Pomenovával stvorené zvieratá a potom dokonca "pomoc seberovnú" — svoju ženu. Pomenovaním potvrdil nie iba svoju zvrchovanosť nad stvorením, ale uplatnil i svoju slobodnú vôľu.

Už Kainovo meno nám však pripomína, i keď človek si veľa dobrého praje, v hocičo dúfa a o krásnom sníva, že nie sme mnoho tvorivého schopní. Kain sa stal vrahom, hoci Eva povedala: "Získala som muža a tým Hospodina." (1 Moj 4, 1). Aj v neskorších dobách a vlastne vždy ľuďom záležalo na menách. Ani dnes nám neznejú cudzo slová z knihy Kazateľ: "... lepšie je meno dobré ako masť výborná..." (Kaz 7, 1)

Omyl s menami zjavne pozostáva v predstave, že so zmenou mena či s novým pomenovaním sa dostaví i zmena jeho nositeľa. Samozrejme, predpokladáme zmenu v intenciách vlastných predstáv o mene. Avšak, zradca Judáš zostane zradcom, aj keby sa volal Šimon Peter, a Kaligula zostane ukrutníkom, i keby si dal meno z Jákoba Izrael. Zmena mena v ich prípade vyplývala zo zmeny omnoho hlbšej. O Jákobovej zmene mena čítame: "Nebudú ta už volať Jákob, ale Izrael, pretože si ako knieža zápasil s Bohom i s ľuďmi a obstál si," (1 Moj 32, 29). Za zmenou mena stál Boží. čin: "Dám vám nové srdce a do vnútra vám vložím nového ducha..." (Ezech 36, 26).

Je správne, že túžime po zmenách. Je dobré, že už konečne chceme žiť ináč. Potrebujeme však vedieť, že iba Boh môže spôsobiť zmenu. My dávame iba mená. Často len preto, aby sme zakryli vlastnú neschopnosť urobiť zmeny oveľa radikálnejšie. Mať pekné meno, nazývať vecí pravým menom je dobré. Robiť česť svojmu menu je ešte lepšie. Zbaviť sa sebectva, pokrytectva, márnomyseľnosti a závisti nie iba premenovaním na Šetrnosť, zdvorilosť, sebavedomie a spravodlivosť je ešte dôležitejšie.

Takúto zmenu však môže spôsobiť len ten, ktorý má "meno nad každé meno" (Fil 2, 9). On je zárukou, že budeme môcť nie iba veci, činy, ľudí, ale aj samých seba hodnotiť tými pravými menami bez začervenania a hanby.

ABECEDA

K... koľko

Nie, slovo koľko nám nie je vôbec cudzie. Obzvlášť teraz, keď veľa toho zamatového zo zmien v našej zemi akoby vyprchalo a vytúženú slobodu zakúšame predovšetkým v nie príliš populárnych zmenách ekonomických. Tak za koľko? Znie stále častejšie a nezdá sa mi, že by sa otázka niesla vždy v optimistickom tóne.

Otázky začínajúce slovom koľko nás sprevádzajú, povedané kvetnato, ale otrepane, od kolísky až po hrob.

Tomáško núti poslúchať tri nemotorné prstíky, aby všetkým ukázal, koľko má už naozaj rokov.

Jarka sa snaží správne odpovedať na otázku pani učiteľky, koľko jabĺčok majú deti z farebného obrázku na tabuli spolu.

Vytiahnutý Peter sa pokúša presvedčiť uvádzačku v kine o svojej plnoletosti, pretože aj ona svoju otázku začala tentoraz nepríjemným slovom koľko.

Vojak Novák strihá meter a netrpezlivo počíta, koľko mu ešte ostáva do vytúženého civilu.

Ja viem, väčšina z nás všetky tieto otázky i odpovede na ne má za sebou, ale prichádzajú otázky ďalšie, možno s trochu ťažšími odpoveďami. Život nie je matematika. Nemožno v ňom nájsť na otázky uvádzané slovom koľko vždy jednoznačnú odpoveď.

Za zmienku bude stáť v rámci nášho uvažovania, koľkokrát sa slovo koľko objavuje v Biblii. Na rozdiel od slova koleno, ktoré sa v Biblii vyskytuje asi tridsaťkrát, slovo koľko nájdeme v Biblii iba sedemkrát. V záujme objektivity je žiaduce priznať, že sa v Biblii objavuje toto slovo ešte asi desaťkrát v tvarových obmenách. Jeho pomerne vzácny výskyt akoby ukazoval, akú malú dôležitosť mu Biblia prisudzuje.

Zostáva otázkou, odkiaľ teda Ježišovi súčasníci brali motiváciu pre svoju matematicky zameranú filozofiu, ktorej nebol ušetrený ani Ježišov učeník Peter. Prišiel za Ježišom s otázkou: „Pane, koľkokrát mám odpustiť svojmu bratovi, keď proti mne zhreší?“ (Mat 18,21).

Dnes sa nad Petrovou priamočiarosťou i s udaním číslovky možno pousmejeme, ale často používané slovo koľko i v našej reči prezrádza, že nie sme o nič lepší. My sa iba snažíme o akési hmlisté a menej jednoznačné formulácie, aby nikto nevedel, ako často hlavným motívom mnohých otázok uvedených slovom koľko nie je ani tak túžba po poznaní pravdy, ako skôr snaha legalizovať naše vlastné rozhodnutie, názory, počítanie a úsudky. Tieto otázky svedčia o našom sebectve a neschopnosti zbaviť sa snahy všetko vymedzovať a ohraničovať. Nie, nedokážeme viac ako určovať hranice svojich možností, svojich lások, svojich obetí a svojich odpustení.

Ježišova odpoveď bola originálna. Niesla sa celkom v duchu Petrovej otázky: „Sedemdesiatsedemkrát.“ (Mat 18, 22)

Ježišova odpoveď bola: „Sám Peter nie si schopný nič viac, ako určiť mieru, postaviť hranicu a to je, Peter, veľmi málo, vlastne nič.“

Zdá sa mi, že Peter úplne porozumel Ježišovej odpovedí, až keď prežil hrozné sklamanie nad sebou samým. I jeho pád bol spojený s vymedzením. Tentokrát z Ježišovej strany. Peter svojho Majstra trikrát zaprel. Vtedy nad ránom po kohúťom zakikiríkaní Peter pochopil, že skutočná hodnota života nespočíva v poznaní presnej miery, vo vymedzení hraníc, v dodržaní určitého limitu. Peter spoznal, že sám bez Ježiša nie je schopný nezaprieť, rovnako ako odpustiť ani raz. Avšak iba toto poznanie mohlo tiež Petra priviesť až k samovražde, ako jeho kolegu Judáša. Peter však pochopil to najpodstatnejšie a preto cestu zo svojho zúfalstva našiel.

Praktický rybár apoštol Peter svoju cestu späť nikde neopísal. Ale iste by nemal nič proti tomu, keby som na vyjadrenie jeho premeny použil slová jeho brata v Kristovi, teológa Pavla. „Všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu.“ (Fil 4, 13).

ABECEDA

Vybrať najpoužívanejšie slovo začínajúce písmenom L nedá žiadnu prácu. Asi by sme sa všetci rozhodli rovnako. Slovo láska. Možno vás sklamem, ale o tisíckrát vyslovenom, ospevovanom, šepkanom i vykričanom, vysnenom a falošnom premýšľať nebudem. Stalo by za to, aby sme v čase všemocných úsporných opatrení aj so slovom láska nakladali šetrnejšie. Toho, kto chce o láske vedieť skutočne to dôležité, s radosťou odkážem na list apoštola Pavla kresťanom v Korinte (I Kor 13), či k jednoduchej a výstižnej definícii v epištole Jánovej (I Ján 4, 8).

Tak teda, ktoré ďalšie slovo vyberieme? Teraz by sme sa už sotva zhodli. Za seba si však dovolím predložiť na zváženie slovo na písmeno

Ľ... ľútosť.

Nenástojím výlučne na tomto tvare slova ľútosť. Často ho používame v podobe príslovky alebo slovesa. Je mi ľúto, ľutujem. Takto ho používame asi najčastejšie.

Ľutujem, ale nemáme..., hovorí predavačka a my nie sme si celkom istí, či je jej to skutočne ľúto.

Ľutujem, nie je tu... informujeme o neprítomnosti šéfa a pritom sme celkom radi, že sa šéf ešte nevrátil.

Ľutujem... a ľútosť vôbec nepociťujeme. Nie, nevážime si priveľmi toto slovo a o jeho obsahu veľa nepremýšľame. Už dávno nepociťujeme nad mnohými vecami ľútosť, ale naďalej vyslovujeme to slovo. Možno tým chceme zmierniť nepríjemnú pravdu, možno že sa chceme postaviť bokom od tých, ktorí nesú vinu za to, že niekomu je niečo skutočne ľúto. A tak ľutujeme veselo ďalej. Ale aby som bol dôsledný, ľúto nám predsa len býva. Predovšetkým keď ide o nás samých. Viac ako o ľútosti hovoríme o krivde, o ubližovaní zo strany tých druhých. A niet pochýb, že je nám to ľúto. Niekto sa dotkol našej osoby, a na to sme my náramne citliví.

V Biblii je veľa príbehov. Niektoré pôsobia tak prirodzene, akoby boli vystrihnuté z našich čias. Iné však vzbudzujú u mnohých čitateľov rozpaky popisovaním neslýchaných zázrakov. Niektorí čitatelia by zopár takých príbehov zaradili do kategórie rozprávok. Bezpochyby by medzi ne patril aj príbeh o Jonášovi. Napriek námietkam tých, ktorí nemôžu veriť Jonášovmu trojdennému pobytu v bruchu veľryby, si myslím, že kniha proroka Jonáša obsahuje hlbokú pravdu o človeku a úžasné poznanie o Bohu.

Jonáš nebol zďaleka ideálnym prorokom. Ale kto je ideálny?! Boh ho poslal s nepríjemným posolstvom do skazeného mesta Ninive. Jonáš nemal práve žiadnu chuť rozprávať 120 tisícovému mestu o Božom súde. Možno mal trochu aj strach, a potom, zdalo sa mu zbytočné obyvateľov mesta vyrovnať pred skazou „Oni sa aj tak nezmenia,“ hovoril si. Odcestoval radšej do Tarzu. Jeho útek od povinností sa mu však nezdaril. Po troch dňoch v bruchu veľkej ryby sa predsa do Ninive vypravil. Ani sa nedivím, že tentoraz Boží príkaz splnil. Splnil? Áno, „odkázal“ si slová o Božom súde a potom v patričnej vzdialenosti čakal na skazu. Nedočkal sa. Príbeh z tejto krátkej knihy končí inak, než si to Jonáš prial. Jonášovi to prišlo ľúto: „Vedel som, že ty si Boh milostivý, ľútostivý a bohatý v dobrote; ty oľutúvaš nešťastie...“ (Jon 4, 2).

Boh musel Jonášovu „ľútosť“ uviedol na správnu mieru a pripomenúť mu svoju vlastnú ľútosť: „Teraz je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal... a mne nemá byť ľúto Ninive...?“ (Jon 4, 10.11).

Božia ochota radšej odpúšťať, ako spravodlivo odplácať a trestať, je nádejou nielen pre obyvateľov mesta Ninive. Ak naša ľútosť nesiaha ďalej ako k bolestínskemu fňukaniu a fúkaniu svojich „boľačiek“, stanú sa z nás nepríjemní krikľúni alebo zatŕpnutí, do seba zahľadení ufňukanci. Ak prejavíme ľútosť len tam, kde nás to nič nestojí, staneme sa len gestikulujúcimi figúrkami. Ak však prekročíme vo svojej ľútosti hranicu svojej nedotknuteľnosti, zrejme nás to bude niečo stáť. Naučíme sa však nielen šetrnejšie nakladať so slovom ľutujem, ale pochopíme aj jeho význam. Ľútosť môže znamenať odpustenie.

Hádam som mal písať radšej o tej láske. Ale či nemôže mať ľútosť k láske bližšie ako sme si doposiaľ mysleli?

ABECEDA

Písmeno M mám rád. Je také mäkké, zamatové. A ako by aj nie, keď písmenom m sa začína slovo z najkrajších. Slovo mama. Aj typografom a výtvarníkom pôsobí radosť. Dáva kopu príležitostí ku grafickému stvárneniu. S písmenom m sa dajú robiť zaujímavé kúzla. Avšak naša rubrika neposkytuje miesto na kúzlenie, hoci by to bolo pekné. Nie, žiadne čary nebudú. Písmeno m je v našom prípade iba vymedzením výberu slov pre naše uvažovanie. V abecede totiž po L nasleduje písmeno M.

M... myslenie

Slovo myslenie určuje činnosť. A nie hocijakú činnosť. Činnosť jedinečnú, výlučnú. Činnosť pravda len ľudskému pokoleniu, povedali by sme trochu staromódne, ale vzletne. Myslenie nás odlišuje od všetkých ostatných živých tvorov. Myslenie je úžasný dar, myslenie je bohatstvo, ktoré sa nedá vyčísliť peniazmi. Myslenie je... Tak dosť! Ódy a chválospevy na ľudské myslenie nechajme niekomu inému. Konečne, s tým myslením to nie je vždy také jednoznačné. Nie je myslenie ako myslenie. A rozdielnosť v myslení nevidím len medzi premýšľaním nad úlohou z matematiky a snívaním o krásnom dievčati, ktoré práve včera vstúpilo do mojich snov. Iste, oboje patrí k životu. Je dobre vedieť o rozmanitosti myslenia a tou rozmanitosťou aj žiť. Zaznameniahodnú rozdielnosť medzi myslením a myslením ako aj s ním spojené problémy však vidím inde. Uvediem ich biblickým veršom: „Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“ (Prísl 16, 9).

Nie, nechcem vám teraz do vášho života vnucovať Pána Boha, ani znásilňovať vaše myslenie. Ale možno práve váš život je dôkazom toho, ako ste všeličo zamýšľali, premýšľali, namýšľali si a domýšľali a ako všetko nakoniec dopadlo inak, nie podľa scenára vášho myslenia. Avšak ani sklamanie spôsobené pochovávaním snov a predstáv nemusí byť tragédiou. Život nás učí, že aj sklamania mávajú svoje čaro pre novosť nevychodených ciest. Sú mnoho smutnejšie veci, týkajúce sa ľudského myslenia.

„Nie, nie, na to radšej ani nemyslieť!“ bránil sa môj kamarát Pavel, keď sme sa neviem ako dostali k tým potvorským otázkam o zmysle života. Kamarát Pavel nebol vôbec hlupák, ale radšej rozmýšľal nad zložitým príkladom z deskriptívy, ako nad svojím životom. Zamestnať myslenie, to áno, hoci aj na plné obrátky. Živíme ho množstvom vonkajších vplyvov, vnemov, koncentrátmi predžutých myšlienok, výmyslov a nápadov, len aby sme ani nachvíľu nezostali (6, hrôza) so svojím myslením sami a nezačali... premýšľať. Premýšľať! To je to slovo, ktoré nám možno pomôže pochopiť rozdiel medzi myslením a myslením. Slovo premýšľanie na rozdiel od slova myslenie (mysle sa môže stať samočinným ako dýchanie, a len málo závislým od našej vôle), má v sebe kus rozhodnosti. Premýšľanie sa nezľakne ani niekedy nepríjemných otázok po zmysle života: Prečo a kam? Neobchádza nezodpovedané otázky a nemáva rukou nad zložitosťou problémov. Premýšľanie nebýva hneď tak so všetkým hotové. Premýšľanie znamená niekedy pripustiť, a často aj počítať s tým, že aj druhí premýšľajú a majú nám čo povedať.

Napadá ma ešte jedna otázka. Neviem, či nie je v tomto článku otázkou prvou. Poslednou otázkou je však určite. Ako teda máme premýšľať? Nečakajte, že na túto otázku odpoviem sám. Poznám povolanejšiu odpoveď: „Napokon premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné.

ABECEDA

Poradie v abecede nám tentoraz určilo písmeno „N“. Slovenčina má veľmi veľa slov, ktoré sa začínajú týmto písmenom. A zvlášť tie s predponou ne – nemám, nemožný, nebezpečenstvo, neviem, nenávisť, nemôžem. Skoro by som sa rozhodol pre jedno z nich. Vlastne, k jednému som už napísal aj niekoľko viet. Potom ale pri rozhovore s priateľom padlo iné slovo. Zaznelo len tak mimochodom, ale ja som už mal o čom premýšľať.

N... načúvať

Priznávam, že slovo bolo vyrieknuté v inom tvare, ale ja som sa rozhodol pre jeho slovesný tvar. Akokoľvek sa to môže niekomu zdať malicherné, ide mi o zdôraznenie jeho činorodosti.

Slovo načúvať sa často v bežnej reči neobjavuje. Radšej správy z rádia počúvame, než by sme ich načúvali. Radšej šetríme čas, než by sme načúvali – už tretí raz – rozprávaniu starenky o cenách masla pred prvou svetovou. Radšej si domýšľame, než aby sme štvrť hodiny počúvali vysvetlenie zainteresovanej osoby. Radšej sami hovoríme, zo strachu, aby nás niekto neprehovoril k načúvaniu. Radšej si pustíme televíziu, než aby sme načúvali hlasu vlastného svedomia.

Áno, správne si uvedomujeme. Načúvanie nie je mlčanie. Načúvanie nie je len počúvanie. V stave načúvania sa skrýva schopnosť pochopiť, porozumieť druhému. Asi to nie je ani tak schopnosť, ako skôr iba ochota prijať diel zodpovednosti za toho, komu načúvame. Aj preto sa načúvaniu bránime... Nie, nič mi nehovor. Nie, nechcem vedieť. Neochota načúvať druhému má svoj pôvod v našej pýche, sebectve. A to, že nie sme schopní často načúvať ani hlasu svojho srdca (niekto hovorí „svojho svedomia“), môj predpoklad o prapríčine neochoty načúvať jeden druhému len potvrdzuje.

Nechcem však svoje „miniuvažovanie“ nad slovom načúvať ukončiť bez toho, žeby som sa nezmienil o možnosti riešenia. Viem, dnes sa tento spôsob ukončenia veľmi nenosí. Znie často ako poučovanie učiteľky v materskej škôlke:“ ... a preto, deti umývajte si ruky!“ „Len samé poučovanie,“ hovoria tie odrastenejšie deti. A neúcta k autoritám len vypovedá o odpore voči všetkým, hoci aj dobre mieneným radám.

Sľubujem. Chcem byť v poučovaní stručný. To, že sa radšej prekrikujeme, vypovedá o našej neschopnosti načúvať tomu, kto nám dal k načúvaniu uši – nášmu Bohu. On nás volá: „Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť.“ (Iz 55, 3). A tak chcem len dodať, že pre neschopnosť vedieť načúvať sa okrádame nielen o hlbšie poznanie Boha, ale aj o radosť z poznania krásy a rozmanitosti myslenia človeka. A potom, že slovo načúvať neobsahuje prvok činorodosti. Však načúvaním možno zbohatnúť!

ABECEDA

Tentoraz je nám určené uvažovať o slove, ktoré sa začína písmenom „O“. Vybral som slovo odpustenie.

O... odpustenie

Vie, slovo odpustenie sa v našej bežnej reči príliš často neobjavuje. Iste, väčšina z nás ho vyslovuje len pri modlitbe Otčenáš. U nás, na Slovensku, je málo tých, ktorí ju nepoznajú, ale okrem tejto modlitby, ruku na srdce, slovo odpustenie takmer ani nepočuť. Je to málo? Je to veľa? Neopovážil by som sa odpovedať na tieto otázky. Napadá ma však iná. Zdá sa mi, že je dosť dôležitá, aj keď v hľadaní odpovede ani na túto otázku nemusím byť úspešný.

Vieme odpúšťať?
Určite je oveľa ľahšie vysloviť ...odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom...“, ako naozaj odpustiť niekomu, kto nám ublížil. Prekročiť hradbu, ktorá vyrástla z nedorozumenia medzi mnou a mojím blížnym, podať ruku aj za cenu vlastných strát nie je vôbec ľahké. Je v nás hlboko vryté to starozákonné“ ...oko za oko, zub za zub“, aj keď dnes by sme svoj pochybný postoj vyjadrili asi trochu civilizovanejšie.

A tak na rozdiel od slova odpustenie, ktoré vyslovíme rovnako ľahko ako trebárs slovo poistenie, čin odpustenia je snáď činom najťažším.

Odpustiť znamená nielen vrátiť veci do pôvodného stavu. Odpustiť často znamená ustúpiť. Odpustiť znamená stratiť. Odpustiť znamená zabudnúť. Čin odpustenia v niektorých prípadoch vyžaduje nadľudskú silu. Kresťanstvo túto silu pozná. Apoštol Pavol hovorí: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu.“ Ten, kto prijal Krista ako svojho záchrancu, môže teda aj to, čo niektorí ľudia nazývajú „šialenstvom“. Môže dokonca „milovať aj svojich nepriateľov...“

Snáď sa skutočne mnohým ľudom môže Kristova požiadavka odpúšťať, či milovať nepriateľov zdať šialenstvom. Som však presvedčený, že keby na našej rozboľavenej zemi bolo takýchto „šialencov“ viac, lepšie by sa nám žilo.

Lenže do úlohy tých, ktorí sú kedykoľvek a komukoľvek ochotní odpúšťať, sa akosi sami „namontovať“ nemôžeme. Nielenže by to bolo neúprimné, ale takáto póza nemá dlhé trvanie. Ten, komu sme miesto skutočného odpustenia ponúkli len gesto, to aj tak spozná.

Môžeme sa teda naučiť odpúšťať?
Hneď na začiatku som poznamenal, že väčšina z nás pozná Otčenáš. Čo keby sme sa naučili odpúšťať práve z tejto modlitby. Skúsme premýšľať o slovách, ktoré vyslovujeme: „Odpusť nám naše viny...“. Áno, tu je začiatok nášho učenia sa. Ten, kto na vlastnej koži pocítil dar odpustenia, bude sa môcť bez začervenania modliť: „... ako aj my odpúšťame svojim vinníkom...“

aké pekné a zaujímavé čítanie tu vkladáš...díky

Som rád, že sa ti to páči, s tým som sa stretol pred 20 rokmi, preložil do slovenčiny a teraz som to „vytiahol zo zásuvky“.

ABECEDA

Trepoce sa na streche hradu a hlási, menej zrozumiteľne, latinsky VERITES VINCIT. Nemám takmer nič proti prezidentovej vlajke a už vôbec nič proti nášmu pánovi prezidentovi, ale nie som si tak celkom istý, či nám všetkým prizerajúcim sa latinské slová na vlajke s naliehavosťou pripomenú, že „Pravda víťazí“. Viem, viem, po desaťročia vejúci nápis s levom a hviezdičkou asi k premýšľaniu o pravde mnoho ľudí nepriviedol. A z Pražského hradu sa vtedy skôr ovládalo ako vládlo a hodnota pravdy sa strácala medzi hodnotami omnoho hmatateľnejšie.

Vďaka veselému trepotaniu prezidentskej vlajky som pri poslednej prehliadke Hradu s priateľmi našiel ďalšie slovo ku krátkemu premýšľaniu.

P... pravda

Slovo pravda by som zaradil medzi také tie ušľachtilé a krehké slová, s ktorými sa zaobchádza veľmi opatrne, šetrne a uvážlivo. Takéto slová by sa smeli vysloviť len vo chvíľach skutočne historických, osudových a používať by ich mohli len ľudia naozaj povolaní, vzdelaní a múdri. Samozrejme ušľachtilé slová by sa smeli objaviť len na tých najúctyhodnejších znakoch a znameniach, zlatých erboch, štítoch a... áno, trebárs aj na prezidentských vlajkách.

Lenže..., ak by bola pravda to, čo som teraz o pravde napísal, nebolo by pre slovo pravda v našej republike mesto. Sľúbil som predsa, že budeme písať len o slovách, ktoré sa objavujú v reči obyčajných, obyčajne mysliacich a obyčajnými starosťami zaťažených ľudí. Našťastie, napriek tomu, že nie všetci sa môžeme živiť premýšľaním o ušľachtilých a krehkých slovách, nie všetci máme tú česť bývať domoch so zlatými erbmi v priečelí a strechy našich panelákoch zdobia oveľa prozaickejšie veci ako prezidentská vlajka, slovo pravda sa našej reči objavuje.

´Nehovorila som vám to? Ja som mala pravdu!´ ´To nie je pravda!´ ´A je to pravda!´

Každý máme tú svoju ´pravdu´. Naše ´pravdy´ majú rozličné prívlastky. Snáď preto, aby bolo jasné, že ide skutočne o pravdu najpravdivejšiu – tú našu. A tak niet divu, že nad tými všetkými ´pravdami´ si mnohí pochybovačne umývajú ruky a ako kedysi Pilát Pontský hovoria pre pokoj blúdiaceho svedomia: ´Čo je pravda?´

Vlastne, čo je pravda?
Pravda nie je lož. Pravda nemusí byť pravdou len preto, že ju za pravdu považuje väčšina. Lož sa nestane pravdou aj keby bola za pravdu odsúhlasená celoštátnym referendom. Lož sa nestane pravdou aj keby ju za pravdu vydávala ja neviem koľko storočí stará tradícia a stala sa pravdou takmer obecnou. O pravde sa nemožno uznášať, rovnako ako ju nemožno odsúhlasovať.

Čo je pravda?
Posledné dva roky sa veľa hovorí o pravde. Po rokoch systematického klamania chceme konečne poznať pravdu. Lenže... Niečo sa zdá byť nie v poriadku s tými pravdami, ktoré sa honosia všelijakými prívlastkami, napriek tomu, že súčasne uisťujú o nestrannosti a nezaujatosti. My, ľudia na konci druhého tisícročia, sme to skutočne poctivé hľadanie pravdy vzdali. Nehľadáme pravdu. Hľadáme len dôkazy pre obhájenie svojej ´pravdy´. Len pre svoju ´pravdu´ sme ochotní hrdinsky bojovať: ´Tak, a vyhral som. Ja mám pravdu!´ vydýchneme si, keď sme jeden druhého uhovorili argumentmi v prospech svojej vlastnej ´pravdy´.

´Pravda víťazí!´ hlása nápis na veselo sa trepotajúcej prezidentskej vlajke. Ak však ide v tomto prípade o úryvok z Husovho citátu, potom v ňom chýba jedno dôležité slovo. Časť Husovho hesla znela: ´Pravda Pánova víťazí!´

´Aha, tiež prívlastok!´ počujem vykríknuť s uspokojením niektorých čitateľov. Dovolím si odpovedať na námietku múdrou vetou: ´Pravda, ktorá sa stáva len zaujatým poznávaním vecí, je celkom nanič. Prívlastok tentoraz nevyjadruje ani rodinnú, náboženskú, či inú príslušnosť pravdy. Zdôrazňuje najpodstatnejšie – život ´v pravde´ (Ján 8, 32). Je to paradoxné, ale autor hesla, napriek tomu, že svoj život skončil na hranici, v sile toho, ktorý je Pravda (Ján 14, 6), zvíťazil.

Čo je pravda?
V živote nejde o to mať za každú cenu ´svoju pravdu´, ale ide o to ´pravdu činiť´ (Ján 3, 21). Ide predovšetkým o to, pravdivo žiť.