ABECEDA
Azda som mal písať o slove používanejšom ako je toto dlhé z latinčiny prevzaté slovo
I... individualizmus
Nie, nemáme radi slová s koncovkou –mus. Veď na koľko „musov“ sme si museli v minulosti zvykať? V koľkých možných i nemožných situáciách sme ich počuli používať? Až sa tie, väčšinou cudzie slová stali akýmsi všetko posväcujúcimi zaklínadlami bez obsahu.
Nie, nemáme radi slová s koncovkou –mus. Uznajte však sami, slová predsa za nič nemôžu! Teda ani o slove individualizmus, napriek všetkým výhradám, sa nebojím písať.
„Teoretickým základom individualizmu je uznanie autonómnych absolútnych práv osobnosti,“ hovorí odborný filozofický slovník a môžeme súhlasiť. Ďalej si však dovolím , hoci neodborne, o individualizme uvažovať sám.
V dobe oslavovania kolektivizmu malo slovo individualizmus negatívny nádych. Kto si svojimi postojmi vyslúžil nálepku individualistu, bol prinajmenšom považovaný za meškajúceho a spiatočníka. Je potešiteľné, že nastal čas a vytvoril sa priestor pre uznanie individuality človeka, jeho svojbytnosti a neopakovateľnosti. Čas kolektivizmu, čas más vedených iba akousi imaginárnou kolektívnou zodpovednosťou, je nahradený časom individualizmu, časom krásy ľudskej jedinečnosti.
Individualizmus znamená dostatok priestoru pre uplatnenie seba samého. Individualizmus je úžasnou ponukou slobody. Individualizmus môže znamenať ľudskú originalitu, schopnosť vlastného úsudku, samostatnosť, odpor ku všetkému, čo je iba preberaním bez vlastného premýšľania, snahu hľadať vlastnú cestu v živte.
Človek však nemusí byť ani veľký skeptik, aby nevedel, že i krása individualizmu má svoje chyby.
Individualizmus, žiaľ, môže tiež znamenať nie práve závideniahodnú ľudskú schopnosť všetkému rozumieť, do všetkého vidieť a hlavne do všetkého hovoriť.
Individualizmus v tej najhoršej podobe potom znamená ľahostajnosť, malú alebo vôbec žiadnu ochotu zdieľať radosť i plač iných, neschopnosť s ľuďmi spolupracovať. Za slovo individualizmus sa môže schovať obyčajná ľudská pýcha, neochota uznať, že j ten druhý má právo na svoju vlastnú cestu bez obmedzovania našimi mierkami hodnôt.
Rád by som v spojení so slovom individualizmus spomenul biblickú postavu, ktorej priezvisko začína zhodou okolností taktiež na I – Iškariotský. Judáš Iškariotský. Zatiaľ, čo mnohí jeho kolegovia nasledovali Krista priamo od rybárskych sietí, on prišiel za svojím Majstrom ako vyzretý, sám o sebe nepochybujúci človek a svojou starosťou o financie si zaistil jedinečné postavenie medzi ostatnými. Vedomý si svojej jedinečnosti začal skoro do hocičoho hovoriť a hocičo posudzovať. „Prečo nebol ten olej predaný za tristo denárov a peniaze odovzdané chudobným?“ (Ján 12, 5). Judáš sa tváril pohoršene nad črepmi alabastrovej nádoby s olejom, ktorým Mária pomazala Ježišovi nohy. Zatiaľ, čo ostatní vyčkávali, čo povie na Máriin čin Ježiš, individualista Judáš bol so svojim úsudkom už hotový.
I dnes po rokoch povinného vyznávania kolektivizmu, sa prejavuje výraznejšie nie iba v našich slovách, ale i v srdciach, snaha ukázať svetu vlastnú múdrosť, samostatný a kritický úsudok i schopnosť do hocičoho hovoriť. Možno by na tom nebolo nič také zlé, keby nešlo iba o snahu zakryť ukazovaním na nedostatky iných svoju vlastnú biedu.
Iškariotský uviedol svojím protestom závažné dôvody, prečo by sa Márii nemalo trpieť to neslýchané plytvanie. Ježiš však poznal jeho srdce. Judáš bol „zlodej“ (Ján 12, 6). Judáš zneužil úžasný dar slobody a schopnosti samostatného úsudku. Jeho smrť na poli Hakeldamu temné stránky individualizmu ešte zdôraznila. Nakoniec, ľudská pýcha nikam inam nevedie. Pritom chodieval viac ako tri roky s tým, ktorý taktiež niesol znaky výnimočnej individuality, s Ježišom. Ježiš na nestratil v dave, vedel povedať jasný úsudok bez ohľadu na dojem väčšiny. Dokázal však autonómne práva na slobodu svojej osobnosti podriadiť absolútnej Božej moci: „...nie moja, ale nech sa stane Tvoja vôľa.“ (Luk 22, 42).
Viem, tieto Ježišove slová veľmi individualistický neznejú. Iba tak však Ježiš mohol uskutočniť jedinečný čin – záchranu človeka. Závislosť na Bohu mu nič neubrala z jeho osobnosti, práve naopak.
Bez ochoty pripustiť závislosť na Bohu, aj keď sa to prieči nášmu dojmu, sa náš individualizmus scvrkne na nepekné krikľúnstvo, snažiace sa často umlčať hlas vlastného svedomia. Bez toho, aby sme si to uvedomili, pripravujeme svojím konaním návrat nedávno zavrhnutého kolektivizmu. Najlepšie sa predsa kričí z davu.
_________________
Nikdy nerozmýšľam nad budúcnosťou, príde dosť skoro.
https://www.povedali.szm.sk
|